Filmová recenzia – O mušketieroch inak. A zase dobre

Aké osviežujúce je vidieť v čase počítačovo chladných marvelovských superhrdinov (a superhrdiniek) film, v ktorom ide o ľudské vášne a bojuje sa v nich telo na telo, respektíve kord na kord. V mene cti je stará dobrá „rytierčina“ s prívlastkom: plná a vyvážená, verná tým najlepším žánrovým tradíciám, a pritom iskrivá a svieža ako mladé víno.

Šermiarske súboje poznal herec Vincent Perez hlavne ako ich protagonista: sám hovorí o viac ako troch desiatkach filmových zápasov, o. i. napríklad v Kráľovnej Margot (1994) alebo Fanfánovi Tulipánovi (2003). Celé roky vraj sníval o tom, že raz natočí film, kde šerm nebude hrať rolu dobového doplnku, ale stane sa priamo jeho témou. Film, kde sa herci budú biť, akoby im išlo naozaj o život, kde sa v akčných scénach nebude „podvádzať“ prostredníctvom trikov a kaskadérskej výpomoci. Sen si splnil, až keď sa naučil režírovať: V mene cti je jeho štvrtým režisérskym počinom, navyše si ho aj napísal, vyzdrojoval a zaistil pre neho jedného z najskúsenejších koordinátorov akčných scén, majstra šermu Michela Carlieza. A treba povedať, že vášeň pre vec kričí z každého jeho políčka.

Príbeh Perezovej modernej variácie na „rytierčinu“ spadá do obdobia, v ktorom boli vo Francúzsku zakázané, ale stále hojne organizované takzvané súboje cti – duely, ktorými si medzi sebou prostredníctvom zbraní vybavovali účty muži dotknutí urážkou, výsmechom či klamstvom. Ťažko vykoreniteľná tradícia, ktorá sa francúzskymi dejinami tiahla cez mnoho storočí a definitívne sa skončila až po druhej svetovej vojne, formovala aj život „majstra meča“ Clémenta Lacaza (Roschdy Zem) a plukovníka Berchèra (Perez). Obaja sa vo filme stretnú hneď niekoľkokrát a sú to nervy drásajúce scény plné emócií, ktorých intenzita hravo zastúpi slová.

Podprahovo navyše scenár kladie znepokojujúce otázky o zmysle toho všetkého: skutočne aj také abstraktné hodnoty, ako sú česť a dôstojnosť, stoja za to more preliatej krvi? A kde vlastne leží hranica medzi urazenou cťou a dotknutou ješitnosťou? Perspektívy sa rôznia a prekvapivo nezávisia od pohlavia. Keď sa do hry vmieša feministka a priekopníčka ženského šermu Marie-Rose Astié de Valsayre, jeden by čakal, že jej pohľad bude „žensky pragmatický“ – ale aj ona v mene „svojej“ veci vzýva mužov k súbojom a neváha za ňu prelievať krv.

Práve postava Astié dáva klasickému príbehu ďalší vítaný rozmer. A hoci mnohí režiséra vinia z lacného nadbiehania trendu #MeToo, nech mu je ku cti, že tému feminizmu včlenil do príbehu organicky, ako prirodzenú požiadavku doby, ktorá ženám život nijako neuľahčovala. Keď Astié jej protivník v súboji obviní, že má proti nemu výhodu, pretože vymenila sukňu za nohavice, keď ju muž na ulici častuje nevyberanými nadávkami, pretože si v daždi dovolila zdvihnúť okraj zmáčaných šiat, keď márne vysvetľuje mužom, že aj ona má právo hájiť svoju povesť a česť, človek s ňou nemôže než súhlasiť – a ani nemusí byť žena.

Možnože niektoré veci Perez V mene cti zjednodušuje, možnože niektoré postavy by si zaslúžili väčšiu scenáristickú starostlivosť a hĺbku. V rámci žánru ale snímka funguje až nadpriemerne dobre a cenu, ktorú jej prisúdili diváci posledného festivalu v Karlových Varoch, dostala úplne zaslúžene.

Previous Next

V mene cti

Hodnotenie redakce