Filmová recenzia – Mamacruz alebo keď to babičky roztočia

„Práve ste vyhrali milión eur!“ To si tak jedného dňa požičia „babička Cruz“ tablet od vnučky a úplne jej to prevráti život. Len v ňom paradoxne vôbec nepôjde o milióny...

Cruz (Kiti Mánver) štyridsať rokov nerobila nič iné, než že sa stále o niekoho starala: o deti, o dom, o manžela. Posledné roky tiež o vnučku (keď dcéra-tanečnica odišla za vlastným snom dvetisíc kilometrov ďaleko). A v neposlednom rade o Ježiša Krista a Pannu Máriu, ktorých kostolné sochy pravidelne oprašovala a šatila.

Všetci okolo sa zdajú byť spokojní, vlastne aj ona sama o sebe by ešte donedávna povedala, že je spokojná. Potom ale klikne na spomínaný miliónový banner a ticho spálne, kde sa už roky nič nedeje, rozotne výrečný zvuk internetového porna.

Vydesená Cruz ho do sekundy vypne, ale keď nasledujúci deň oblieka Krista do čistého rúcha, začnú jej napadať „nečisté“ myšlienky. A ako pribúdajú myšlienky (a „odpúšťacie“ sviečky na domácom oltári), pribúda aj humor – taktný, jemný, a pritom sympaticky otvorený a priamy.

Príbehmi, v ktorých sa ženy rôznymi spôsobmi „sebaobjavujú“, kinematografia veku #MeToo nešetrí. Film Patricie Ortegovej však k téme, ktorá sa už tak trochu vypredala, pristupuje sviežo a svojsky. Nekáže, nekádruje, nezosmiešňuje. Senzáciu i sentiment obchádza oblúkom, vlastne si po väčšinu času vystačí s nadsádzkou ľahkou ako vánok – čo však neznamená, že by si vystačila s bohapustou zábavou. Ba práve naopak, medzi riadkami si tu odžijeme celú škálu emócií, od bolesti po zmierenie.

Len čo Cruz (v očarujúcom podaní almodóvarovskej hviezdy Kiti Mánver) odhodí strach a predsudky, začne vnímať svet aj seba úplne inak; respektíve ZAČNE ho/seba konečne vnímať. Či už sa rozpomenie na vlastné sny, alebo pochopí tie dcérky, či už získa zdravší vzťah k viere, alebo k vlastnému telu, či spozná nových priateľov (v rámci roztomilo pospolitého kurzu masturbačnej terapie), alebo sa snaží „spoznať“ svojho manžela, všetko sú to kroky, ktoré jej doterajší život obracajú naruby. Robia ho bohatším, slobodnejším, krajším a vôbec nevadí, že ho začína žiť až na jeho úplnom sklonku.

„Keby som mohla vrátiť čas, spísala by som si zoznam všetkého, čo chcem urobiť. Keby som mohla vrátiť čas, bola by som odvážna,“ povie v závere dcére. Akokoľvek takto napísané to môže vyznievať až pateticky, v kontexte filmu, ktorý pátosu neholduje, si tie dve vety pustíte k srdcu. A kto vie, možno potom vstanete a pôjdete si napísať zoznam.

Previous Next

Mamacruz

Hodnotenie redakce