Filmová recenzia – Joker a jeho labky

Fanúšikovia básnia o vydarenom comebacku: DogMan je po rokoch prvým výraznejším režisérskym počinom Luca Bessona, filmára, ktorého mnohí dodnes vzývajú ako autora kultových diel „deväťdesiatok“.

Ak povieme, že ide o príbeh invalidného vydedenca s nevyriešenou sexuálnou identitou, mnoho divákov to odradí. Douglas, jeho ústredná postava, je však po hriechu originálnym antihrdinom (akokoľvek sa nevyhneme porovnaniu s Phillipsovým Jokerom, s ktorým ho spája podobný osud aj osobnostné založenie). Potom, čo Douga zvaného DogMan zmrzačí jeho vlastný otec a spoločnosť mu opakovane dá najavo, že s ľuďmi jeho typu nepočíta, žije vo ošarpanej továrni so svorkou psov, ktorým hovorí deti a ktoré považuje za jediné láskyhodné bytosti široko-ďaleko. Postupne si ich vycvičí tak, že pre svojho pána dokážu kradnúť a potom aj zabíjať tých, ktorí si to podľa neho zaslúžia. Svojráznu labkovú patrolu opúšťa len počas piatkových večerov, kedy sa v blízkom travesti klube premieňa na charizmatickú šansoniérku a na chvíľu milosrdne zabúda, kým je a čo ho ťaží.

Bessonova novinka nie je bez chýb a obzvlášť v druhej polovici sem-tam skĺzne ku klišé. Režisér, ktorý dal svetu Leona či Brutálnu Nikitu, však ani po tridsiatich rokoch nestratil cit pre miešanie žánrov. Tomu, čo by v rukách iného tvorcu určite skončilo ako nestráviteľná artová šablóna, dokázal dať tvar so širokým diváckym potenciálom. K sugestivite Bessonovho filmu veľkou mierou prispieva aj herecký výkon Caleba Landryho Jonesa, ktorému sa v komplikovanej postave podarilo nájsť hneď niekoľko šťavnatých polôh, a dá sa očakávať, že si naň americká filmová akadémia spomenie s oscarovou nomináciou.

Škoda len, že ako celok DogMan nepôsobí konzistentne – ako by mu občas dochádzal dych a nevedel, kam presne by mal smerovať. Nevšedným finále, ktoré sa pohybuje na pomedzí brutálneho „akčáka“ a rodinnej komédie, ako by nám však Besson jasne odkazoval, že s ním ešte zďaleka nemáme prestať počítať.

DogMan

Hodnotenie redakce