Filmová recenzia – Dozorkyňa, akú (ne)chcete

Eva pracuje v kodanskej väznici a svojich zverencov oslovuje zásadne menom. Nikdy im nezabudne popriať dobré ráno alebo dobrú chuť, cvičí s nimi jogu a vo voľnom čase im pomáha so vzdelaním. Skrátka dokonalá Dozorkyňa. Potom privezú novú várku väzňov a starostlivosť sa začne meniť na chladnú nenávisť.

Ak niečo dánsky režisér Gustav Möller skutočne vie, potom vyvolať pocit napätia s použitím minima prostriedkov. Pred šiestimi rokmi natočil thriller Tiesňové volanie, v ktorom policajt zachraňuje unesenú ženu len prostredníctvom telefónnej linky, a zaujal ním natoľko, že o tri roky neskôr vznikla pod záštitou Netflixu americká verzia toho istého (zďaleka nie taká dobrá, mimochodom).

Dozorkyňa je kúsok z podobného cesta. Möller si v ňom vystačí v podstate len s chladnými interiérmi väzenia a tvárou hlavnej predstaviteľky. Takmer do polovice filmu nepodáva k deju skoro žiadne informácie, a divák sa tak môže iba dohadovať, aký vnútorný konflikt núti Evu robiť veci, ktoré by jej dovtedy nenapadli.

V tvári Sidse Babett Knudsen sa dá našťastie čítať ako v knihe, a je to čítanie v pravde bohaté a intenzívne. Hviezda niekdajšieho škandinávskeho hitu, seriálu Borgen (Vláda), vie svoju tvár používať ako maliar plátno: pracuje s ňou v niekoľkých vrstvách a necháva ju neustále premieňať. Medzi smútkom, bolesťou a zlosťou dokázala nájsť toľko medzipolôh, že to človeku rozum neberie.

Fakt, že po väčšinu času viac tušíme ako vieme, teda nie je chyba, ale rafinovaná hra s divákom. Rovnako ako v Tiesňovom volaní ani tu nejde v prvom rade o spytovanie duší, ale o napätie v tej najlepšej a najčistejšej podobe. A čo je úplne najlepšie – aj keď sa nakoniec doberieme celej pravdy, vôbec to neprestane byť zaujímavé, ba práve naopak. Napätie sa v Möllerovom filme chová trochu ako bešamel: hustne dlho a nenápadne, až zrazu zistíte, že už z neho skoro nevyberiete lyžicu.

Scenáristicky má dánska novinka pár múch: logicky uvažujúcemu divákovi neujde, že niektoré Evine skutky hraničia až s nezmyslom, resp. že v tak prísne stráženom priestore, akým je väznica, by veľmi pravdepodobne neušli odhaleniu. Režisér aj herečka však odviedli svoju prácu dokonale, a tak sa do poslednej chvíle bojíme, logika-nelogika. Tým skôr, že nikdy nie je jasné, z ktorej strany mreží príde útok.

Premietanie nad tým, kto je v práve, resp. či utrpená krivda ospravedlňuje odplatu, tu fungujú skôr ako nadstavba, vítaný bonus k emočnému zážitku, ktorý sám o sebe úplne stačí. Odporúčam nechať si ho na cestu domov a v kine sa proste len báť.

Dozorkyňa

Hodnotenie redakce