Filmová recenzia – Demi Moore žiari v Substancii, v horore, na ktorý sa skoro nedá pozerať

V Cannes sa o ňom tento rok hovorilo asi najviac: Substancia, zdanlivo ničomu nepodobný, a pritom všetkému podobný (pretože veľa filmov „vykrádajúci“) horor na pomedzí artovej udalosti a totálneho braku. Sto štyridsať (!) minút, počas ktorých sa v divákovi strieda stále dookola šok s okúzlením, znechutenie so vzrušením, zábava s nudou. A je to únavné.

Najprv si zhrňme, prečo by ste ho mali vidieť. Po prvé: šesťdesiatjedenročná Demi Moore v ňom zjavne prekonáva všetky svoje doterajšie limity: herecké i čisto fyzické. Nie je pritom prvá ani posledná. Už sa stalo skoro pravidlom, že starnúce hollywoodske divy prijímajú výzvy v podobe nezávislých filmov, kde sú vystavované rôznym stupňom telesného diskomfortu (spomeňme napríklad slávnu „močiacu scénu“ Nicole Kidman vo filme The Paperboy). Demi Moore v Substancii na nikoho nemočí, zato je takmer permanentne nahá a zhruba od polovice aj extrémne odpudivá (ale o to lepšie hrajúca).

Po druhé: dlho ste nič také nevideli. Substancia je oným typom filmu, ktorý z hlavy nevymažete, aj keď si ho zrejme neobľúbite (a znova ho nebudete chcieť vidieť celkom určite). Výrazný vizuál mu dodáva punc výnimočnosti, hoci jeho početné inspiračné zdroje (režisérka Coralie Fargeat cituje kdekoho od Aronofského cez Carpentera až po Lyncha či Cronenberga) svedčia skôr o opaku.

Po tretie: samotná téma Substancie, akokoľvek nám ju autorka pchá pod nos snáď až príliš okato, má relevanciu. Rieši totiž našej spoločnosti viac ako povedomú posadnutosť vzhľadom a vekom, teda atribúty, ktoré s rozmachom sociálnych sietí definujú úspech v čoraz väčšom meradle.

Ani hlavná hrdinka Elizabeth Sparkle, niekdajší televízny sexsymbol, neunesie ťarchu starnutia, resp. požiadavku generačnej výmeny, ktorá príde zo strany producenta jej relácie. V zúfalstve siahne po experimente v podobe akéhosi klonovacieho séra, s ktorého pomocou dá vzniknúť svojmu mladšiemu, atraktívnejšiemu ja, vnadnej cvičenke Sue. Rozdvojenie so sebou však nesie množstvo úskalí. Okrem toho, že sa k nemu doberie cez drastický proces zahŕňajúci množstvo injekcií, infúzií a samooperácií, so svojou novou identitou sa musí v existencii striedať, a to bez výnimky. Čo sedem dní si medzi sebou ženy prehadzujú roly, takže kým jeden týždeň leží v kúpeľni na podlahe bez známok života Liz, nasledujúci je tam Sue, a po celý ten čas vysávajú jedna druhú – prenesene aj doslova, skrze desivý systém hadičiek a ihiel. Od začiatku niet pochýb, že skôr alebo neskôr jedna z nich nutne zatúži zvrátiť situáciu vo svoj prospech, čím už aj tak bizarné udalosti naberú ešte grotesknejšie rozmery a zo sociálnej satiry sa stane horor s veľmi explicitným (rozumej veľmi nechutným) obsahom.

Celé by to mohlo byť vcelku pútavé, keby sa však režisérka nespoliehala iba na efekt a šok. Vidieť nahú Demi Moore zo všetkých mysliteľných uhlov a vzdialeností je určite zaujímavé, možno aj vzrušujúce. Vidieť nahú Margaret Qualley (nádherná dcéra Andie MacDowell) zo všetkých mysliteľných uhlov a vzdialeností je celkom iste vzrušujúce. Vidieť desiatky rozhojdaných pŕs a zadkov derúcich sa z vykrojených spandexových trikotov je potom asi úplne najviac vzrušujúce, lenže – všetkého s mierou.

Coralie Fargeat sa vyžíva v detailoch a makrodetailoch, takže keď zaberá spomínané partie, máte pocit, že dotyčným vidíte až do žalúdka. A jednak nie každý chce vidieť do žalúdka, jednak sa tam (ani inam) nedá pozerať donekonečna. Veľké detaily navyše nepribližujú len telesné prednosti, ale aj telesné tkanivá, vnútornosti a ihly vnárajúce sa do hnijúcich jaziev – nezavrieť aspoň raz oči vydržia skutočne len najostrieľanejší.

Stávka na kombináciu humoru, šoku a erotiky tak režisérke vychádza len do chvíle, než presýtený divák pri stopäťdesiatom ôsmom zadku precitne a začne pátrať po zmysle a logike. Ako obe hrdinky vedia, čo presne majú robiť? Zdieľajú ešte niečo iné ako zložitý modus vivendi? A čo je najdôležitejšie – ak nie, prečo by potom ktokoľvek čokoľvek podobné podstupoval? Scenár Substancie získal v Cannes cenu poroty, pritom je deravý ako sitko.

Ak chcete vidieť Demi Moore vo forme (hoci zásluhou maskérov ku koncu „vo forme“ rozhodne nepôsobí), stojí za to Substanciu vydržať. Minimálne do scény, v ktorej, už značne znetvorená, dáva svojmu druhému ja (doslova) zožrať, čo navarilo, a znečistí pritom celú dizajnovú kuchyňu. Všetko zvyšné je však len klam a pozlátko, príslovečná navoňaná zdochlina bez hlbšieho obsahu – akokoľvek sa ním z podstaty témy oháňa. A divák dostáva až príliš veľa času, aby na to prišiel.

Substancia

Hodnotenie FDB 90 % | Hodnotenie redakce