Filmová recenzia – Až na veky. Alebo nie?

Festivalom v Karlových Varoch preletel ako žiarivá kométa – všetci sa do neho zamilovali a všemožné poroty sa na ňom vzácne zhodli: nórsky film Až na veky si z Varov odviezol päť cien. Vlastne je to trochu prekvapujúce, nestáva sa často, aby tak široký divácky ohlas získal film z kategórie psychoanalytických drám. Lenže práve v onom paradoxe tkvie aj jeho sila; v tom, ako zľahka vie rozprávať, a pritom nezostáva na povrchu.

Celé sa to začína ako tuctová romantická komédia o naplnenej druhej šanci: Maria je rozvádzajúca sa „tridsiatnička“, ktorá si na párty vyhliadne blonďavého sympaťáka. Za päť minút máme ruku v rukáve a za ďalšie dve dieťa na ceste. O pár minút, resp. sedem rokov neskôr je však všetko inak. A až v tom okamihu štartuje film naozaj – zúfalým bojom hrdinky o ono „Až na veky“.

Aj keď by sa mohlo zdať, že Lilja Ingolfsdottir natočila vlastne len ďalšiu typickú bergmanovskú „vzťahovku“, skutočnosť je oveľa rafinovanejšia. Zhruba v polovici filmu, ktorý dovtedy riešil hlavne neutešený stav manželstva Marie a Sigmunda, sa totiž autorkin záujem prenesie do značne zraneného vnútra hrdinky. Stále sa tu bojuje o vzťah, ale už je to boj jednostranný, naskrz osobný a hlavne hlboký.

Stačilo, aby Sigmund raz nedorazil na párovú terapiu. S pomocou psychologičky, ktorá sa Marie, dovtedy pevne presvedčenej o manželovej vine, ujme, postupne prichádzame na to, že veci môžu byť aj inak. A že nejde ani tak o to zachraňovať vzťah, ako skôr zachrániť samú seba, pretože lásku môžeme vyžadovať a dávať jedine vtedy, keď milujeme samých seba.

Rozviesť túto pomerne zložitú psychoanalytickú teóriu tak, aby zvládla baviť diváka a súčasne posúvala príbeh, nie je vôbec jednoduché, ale Ingolfsdottir si s tým dokázala poradiť. A hoci niektoré dialógy zaváňajú sebahľadačskými príručkami, nasadenie a talent Helgy Guren všetky nerovnosti zmažú. Cez jej Mariu navyše paradoxne spoznáme aj Sigmunda, a čím viac o nich oboch vieme, tým odlišnejšie ich vnímame.

Ingolfsdottir je mimochodom vzdialená tomu, aby stránila jednému, či druhému: chápeme Sigmundovu frustráciu, potrebu pokoja a priestoru vedľa hysterickej partnerky, súčasne sa ale približujeme aj Marii, ktorá sa v terapii „premieňa“ z agresora na bytosť s mnohými neistotami a šrámami.

Finále všetko vyrieši možno až príliš zjednodušene a unáhlene, napriek tomu nejedného dojme. A hoci je hrdinkina cesta k sebapoznaniu trýznivá, pocit, ktorý v divákovi vyvolá, má k trýzni ďaleko, ba práve naopak: nádej votknutú do názvu mu nikdy nevezme.

Až na veky

Hodnotenie redakce