Filmová recenzia – Film zoslaný z nebies

Dva hlasy a archívne zábery: ako zoznam ingrediencií pre celovečerný dokument to znie možno až príliš minimalisticky, napriek tomu z nich Tomáš Bojar dokázal spliesť tvar živší a plnší ako kinohit o Žižkovi. Good Old Czechs.

Porovnanie je to samozrejme trochu nemiestne, veď čo si môže byť vzdialenejšie, ako polmiliardová „dobovka“ a komorný dokumentárny film? A predsa majú všeličo spoločné. Napríklad ústredný hudobný motív: stredoveký chorál Ktož jsú boží bojovníci prestupuje v rôznych variáciách obidva filmy, len v tom Bojarovom však plní inú než ilustratívnu funkciu. Styčným bodom je aj téma hrdinstva a vlastenectva, v prípade filmu venovanému stíhaciemu pilotovi Františkovi Fajtlovi a strelcovi v bombardéri Filipovi Jánskému však v oveľa presvedčivejšej a koncentrovanejšej podobe. Pritom bez pátosu a kŕča, so samozrejmosťou, ktorá odzbrojuje.

Film s názvom vypožičaným z autentickej britskej hlášky funguje až zázračne. Baví od začiatku do konca, pritom sa v ňom v podstate „len“ spomína: prostredníctvom čiernobielych obrázkov a monológy letcov, sprítomnených výhradne v dobových záberoch. Kúzlo tkvie v tom, že sa tu s oboma pracuje nadmieru rafinovane. A poctivo – z pestrej mozaiky dobových, väčšinou všednodenných výjavov získa človek pocit, že v európskych filmových archívoch nemohlo zostať ani políčko, ktoré by Bojar a spol. nevyťažili.

Piloti ústami (mimochodom opäť starostlivo vybraných ne/hercov) opisujú, ako vnímali vojnu, pre čo „horeli“, čo nenávideli a čoho sa báli, pričom obraz (a hudba) si idú často pre svoju vlastnú pointu či katarziu. A že ich je! Uhrančivý záznam nočného bombardovania, sprevádzaný ohlušujúcou kakofóniou hudby a burácania motorov, pôsobí o to viac, že sa pri nich piloti vyznávajú zo strachu. „Strašne sa mi chcelo žiť,“ hovorí jeden. „Nie som chrabrý, bojím sa,“ počujeme od druhého, ktorý preto dokonca odmietol medailu za zásluhy.

Prevládajú zábery z vojnového zázemia, na ktorých sa nakupuje, športuje, tancuje, miluje, skrátka žije, nechýbajú však ani surové (a divákovi súčasných správ v mnohom povedomé) momentky z pekla východného frontu. Všetko trefne dokresľujú postrehy protagonistov, osobné a výstižné. Dozvieme sa tak napríklad, že zatiaľ čo „v Anglicku sa nefňuká a pri náletoch sa čítajú v kryte noviny“, na francúzskom fronte majú čas aj na šampanské a v nepripravenom Poľsku spoliehajú na hrdosť. Až Rusko je ale to miesto, kde „sme videli skutočné hrôzy vojny“ a kde sú ľudia „vážni a ustaraní“.

Treba povedať, že za dokonalý výsledok nevďačí Bojar iba svojmu talentu a tímu snov (strihač Šimon Špidla, skladateľ Dalibor Kocián alias Stroon), ale rovnako aj tým, ktorým sa venuje. Fajtl aj Jánský, ktorých knižné spomienky poslúžili ako zásadný zdroj, boli totiž sami skvelými rozprávačmi a pozorovateľmi. Ako Bojar kdesi s nadsadením podotkol, to oni dvaja sú „skutoční“ dokumentaristi. Alebo takto to vyzerá, keď spoja sily najlepší s najlepšími.

Previous Next

Good Old Czechs

Hodnotenie redakce