Zdeněk Svěrák

Zdeněk Svěrák sa od začiatku svojej kariéry profiloval ako herec komediálnych, či satirických úloh, k čomu získal predpoklady okrem iného aj tým, že istý čas učil češtinu na základných a stredných školách. Jeho idolom totiž bol životný príbeh Aloisa Jiráska, ktorý tiež cez deň učil a po večeroch spisoval svoje romány. Svěrák už na štúdiách písal humorné poviedky pre svojich spolužiakov a od vysokoškolských rokov ochotníčil. Na Vysokej škole pedagogickej sa tiež stretáva so svojím budúcim dlhoročným scenáristickým kolegom Ladislavom Smoljakom.

V 60. rokoch Svěrák školu vymenil za rozhlas a tu ho čakalo ďalšie osudové stretnutie, stretáva sa tu s Miloňom Čepelkom a spolu potom pripravujú v rozhlase relácie zamerané na literatúru. Od roku 1965 začínajú v rozhlase bežať reportáže z fiktívnej nealkoholickej vinárne U Pavouka, kde sa prvýkrát objavuje na verejnosti aj postava Járy Cimrmana. V októbri toho istého roku sa stretávajú v Spoločnosti pre rehabilitáciu osobnosti a diela Járy Cimrmana (Jiří Šebánek, Miloň Čepelka a Ladislav Smoljak). Je založený mýtus o Járovi Cimrmanovi, ktorý bude Svěráka sprevádzať po celý život.

Svěrák sa k filmu dostáva cez svoje scenáristické zručnosti, píše scenáre k množstvu komédií, napr. Vesničko má středisková (1985), Jáchyme, hoď ho do stroje! (1974), Marečku, podejte mi pero! (1976), alebo napríklad Na samotě u lesa (1975). V každej z týchto dodnes pôvabných komédií si aj zahral, takže sa z neho postupne stal jeden z najobsadzovanejších hercov pre typ mužov s veľkou dávkou smiešnosti, ale tiež s kusom vnútornej melanchólie.

Ale v 80. rokoch dokázal, že jeho herecký repertoár obsiahne aj úlohy charakterné, ako napríklad vo filme Co je vám, doktore? (1984).

Svěrákova filmografia je obrovská a impozantná, u kritikov v Čechách ale taký úspešný nebol. Českého leva získal iba za scenár ku Koljovi. Avšak asi najväčším Svěrákovým vyznamenaním je Oscar v kategórii najlepší cudzojazyčný film za film Kolja.