Ondřej Vetchý

Ondřej Vetchý sa na dosky, ktoré znamenajú svet, aj na plátna kín dostal z Vysočiny, kde ukončil základné vzdelanie. Ale ďalej už smeroval k svojmu snu byť hercom. Konzervatórium už dokončil v Prahe a odtiaľ viedli jeho kroky do ambiciózneho a moderne zameraného Činoherného štúdia v Ústí nad Labem. Z divadelných scén pripomeňme ešte Divadlo E. F. Buriana. Napokon divadlu ostal verný po celý život a dnes je v angažmáne v pražskom Činohernom klube.

Čo sa týka filmu, začínal, ako snáď každý herec, malými štekmi. Tým prvým bola úloha Pikolíka vo filme pre deti Neříkej mi majore! (1981). To, čo zrejme rozhodlo o jeho častejšom obsadzovaní vo filme, ale nebola veľká dramatická úloha, ale skvelý výkon v rozprávke S čerty nejsou žerty (1984), kde exceloval v úlohe „čerta s hodnosťou vraníka“.

Potom sa Vetchý objavil v mnohých filmoch a špecializoval sa na mladých frajerov a flákačov, ktorí vsádzajú na svoju charizmu viac, než na pracovitosť. Aj pod dojmom z týchto výkonov ho režisér Miroslav Zábranský prizval k svojej režisérskej premiére, k dráme o živote dvoch úplne rozdielnych bratov, Dům pro dva (1988). A opäť to bol výrečný vagabund a zvodca, ale tentoraz v oveľa psychologicky komplikovanejšej a vážnejšej úlohe. To si napokon všimla aj medzinárodná porota a za svoj dokonalý výkon bol ocenený Európskou filmovou cenou Félix.

Od tej chvíle bolo zrejmé, že Ondřej Vetchý patrí k tým najuniverzálnejším českým hercom. Tragickú postavu stvárnil vo filme Let asfaltového holuba (1991) slovenského režiséra Vlada Balca, ako Emil, ešte nevyzretý mladý muž, sa predstavil vo Weissovom filme Marta a já (1990). Zahral si aj na medzinárodnej úrovni, a to rovno s esom svetového filmu, Anthonym Hopkinsom, vo filme Proces (1992). Zároveň nepohrdol ani množstvom rozprávkových postáv, ako bol napríklad nadutý princ Velemír v Čarovnom mešci (1996).

Predsa len sa ale stále jasnejšie ukazovalo, že tou najzamilovanejšou Vetchého parketou budú postavy s jemnou iróniou a zmyslom pre humor. Taký je vojak Kefalín z Čiernych barónov (1991), ale aj celý rad ďalších postáv, až po účinkovanie v súčasnom Okresnom prebore.

Vetchý si tiež zakrátko našiel svoju obľúbenú režisérsko-scenáristickú dvojicu, a nevybral si vôbec zle. Spojil svoje herectvo s umením syna a otca Jana a Zdeňka Svěrákovcov. Tí mu napísali nespočetné množstvo najrôznejších úloh, ale jednou z nich Vetchého raz a navždy „vyslali“ aj na obežnú dráhu svetových kín. Mám na mysli hrobníka Broža z Kolju (1996). Jan Svěrák potom neváhal ani s úlohou Františka Slámu vo svojom tiež po Oscarovi pokukujúcom Tmavomodrom světe (2001), ale bolo tých úloh neúrekom.

Skrátka, aj podľa počtu nominácií na Českého leva (je ich päť, za Golet v údolí, Kolju, Báječná léta pod psa, Tmavomodrý svět, Vendetu) je Ondřej Vetchý jednou z ikon súčasného českého hereckého neba. A keby tomu snáď niekto neveril, môže mať problém, Ondřej Vetchý sa totiž od mladosti venuje bojovým športom a pokiaľ ide o judo, dosiahol už aj 1. dan.