Louis de Funes

Legendárny francúzsky komik, ktorý v druhej polovici dvadsiateho storočia úplne ovládol svojim nezameniteľným herectvom Európu, sa ku vytúženej sláve musel prehrýzať pomerne dlho. Jeho rodičia pochádzali zo Španielska a do Francúzska sa presťahovali v roku 1908. Louis mal ďalších dvoch súrodencov a rodina nepatrila práve k tým najzámožnejším.

Živil sa teda, ako mohol, vystriedal mnohé povolania, ale pravidelný, hoci pomerne chabý príjem mu zaisťovala hra na klavír, aj keď nebol žiadny geniálny virtuóz. Pravidelne hrával v rôznych parížskych kaviarňach až dvanásť hodín denne. Sám na toto obdobie spomínal ako na ozajstnú školu života.K herectvu sa dostal až neskôr, keď svoje klavírne vystúpenia sprevádzal rôznymi grimasami, zistil, že má u obecenstva úspech. Začal navštevovať kurzy herectva a snažil sa v tejto brandži presadiť. Prvú príležitosť dostal vo filme La Tentation de Barbizon (1946), kde hral epizódnu úlohu „otvárača“ dverí. Počas ďalších pätnástich rokov natočil takmer sto filmov, avšak stále sa v nich objavoval ako vrátnik. Behom toho obdobia sa mu viac darilo v divadle, kde si postupne získaval slušné renomé.

Vytúžený úspech sa dostavil až v Louisových päťdesiatich rokoch, keď získal hlavnú úlohu strážmajstra Ludovica Cruchota v Žandárovi zo Saint Tropez (1964). Tu mohol plne predviesť svoj komický talent. Jeho grimasy a gestá si diváci okamžite zamilovali a začalo sa mu hovoriť Muž tisíca tvárí. Od tejto chvíle sa z Louisa stala hviezda prvej veľkosti, aj keď v zámorí o ňom nik nevedel, Európa mu však ležala pri nohách. Žandárske pokračovania mali skôr klesavú tendenciu, avšak komédie ako Veľký flám (1966) či Dobrodružstvá rabína Jacoba (1973) sa stali francúzskou filmovou klasikou a dočkali sa aj pozitívnych ohlasov kritiky. Nezabudnuteľným sa pre mnohých stala tiež Louisova úloha v komédiách o Fantomasovi.

Svoj divadelný um dokázal zúročiť aj vo filme, keď na plátno previedol svoju asi najúspešnejšiu hru, v ktorej hral niekoľko desiatok rokov, Oscar (1967). Horšie už dopadla adaptácia Lakomca (1980), Louisovej vysnenej úlohy. Tentoraz si nevyslúžil pochvalu od kritikov, a ani návštevnosť v kinách nebola nijako závratná, hoci sa herec na filme režijne podieľal. Možno to bolo aj tým, že Louisovi už trochu dochádzal dych, lebo po dvoch prekonaných infarktoch sa musel trochu vo svojom hereckom temperamente krotiť, pri každom nakrúcaní mu totiž hrozil ďalší infarkt. Nakoniec sa mu jeho slabé srdce stalo naozaj osudným. Snáď trochu symbolicky dostal posledný infarkt po natáčaní posledného dielu žandárskej série Žandár a žandárky (1982) a v januári roku 1983 zomrel.

Louis de Funes sa vypracoval na neuveriteľného komika, ktorého nikto iný nevedel napodobniť. Mal doslova gumenú tvár a veľa grimás vraj odkukal od Káčera Donalda a z klasických čiernobielych grotesiek. Dnes by sa mu snáď mohol vyrovnať Jim Carrey. Pre českých divákov sa stal legendou aj vďaka skvelému dabingu Františka Filipovského, ktorý Louisovo herectvo obohatil o ďalšiu dimenziu, keď mu do úst vložil nespočetne veľa ďalších výkrikov a rôzneho mručania. Louis je dnes takým francúzskym filmovým komediálnym pokladom, ktorý má však aj po rokoch stále svoje čaro.