Sherlock Holmes

Film, ktorý jedných pobúril, zatiaľ čo druhých očaril. V novodobom spracovaní tradičnej detektívnej látky vychádzajúcej z príbehov o Sherlockovi Holmesovi a kombinujúcej žánre akčného, dobrodružného, thrillerového, detektívneho a miestami až mysteriózneho filmu zostalo z atmosféry poviedok A. C. Doyla všetko, najmä vizuálne dokonalý, digitálnymi efektmi podopretý obraz Londýna 19. storočia: prúdy pary sa valia na každom rohu, z každého domu takmer strieka tajomstvo a temnota, za oknami sa neustále niekto chystá udrieť na tradičnú dvojicu Sherlocka Holmesa (Robert Downey Jr.) a jeho večného sprievodcu a zároveň zapisovateľa jeho dobrodružstiev doktora Watsona (Jude Law).

Dej bol ale pre film vytvorený originálne, takže postavy sú len vytrhnuté z Doylovských príbehov, majú rovnaké vlastnosti ako v knihách, ale sú obdarené novým, modernejším tempom. Sherlock Holmes nie je len intelektuál, ktorý hrá na husle a fajčí fajku, ale je vybavený aj akčnými zručnosťami, obe tieto schopnosti z neho robia ako detektíva, ktorého nemožno oblafnúť, tak aj nepremožiteľného akčného hrdinu. K tomu režisér Guy Ritchie využil jednak spomalených záberov, v ktorých divák „vidí“ do Holmesovej hlavy a môže spolu s ním sledovať to, ako si geniálny mozog v nanosekunde pripraví bojový plán, ktorý potom, už v zrýchlenej sekvencii, vychutná priamo v akčných bitkách. To všetko je podopreté netradičnými lokáciami šarvátok, k tým najfascinujúcejším asi patrí záverečná scéna, v ktorej sa bojuje uprostred rozostavaného Tower Bridge a digitálna technológia tu pomohla maximálne zachovať autentickú atmosféru stavby tohto architektonického klenotu.

Je pravda, že niektorých divákov môže odradiť „obrátený“ detektívny princíp, kedy je páchateľ zločinu dopredu známy a my sledujeme myšlienkové pochody, ktoré vedú k jeho dolapeniu, na druhú stranu to umožňuje scenáristom ponechať šarm hlavným postavám a hlavne nechať ich oboch excelovať. Kto by očakával, že film zahltí svojím robustným herectvom Robert Downey Jr. ako Sherlock, bude na omyle, viac než zdatným spoluhráčom, minimálne partnerom, ktorý na seba nenápadne, ale o to elegantnejšie strháva pozornosť, je doktor Watson skvele stvárnený Judeom Lawom.

Niet sa potom čomu diviť, že zlo, tu v podobe Lorda Blackwooda (Mark Strong), ostatne postavy, ktorú scenáristi do filmu pridali zo svojej invencie a nie z Doylových kníh, nemá toľko priestoru a hlavný antagonista druhého dielu, Hry tieňov (2011) , profesor Moriarty, sa v tomto filme len mihá v tme. Celé tempo filmu a jeho strhujúce napätie je navyše podčiarknuté jedinečnou hudbou Hansa Zimmera, ktorá síce tradičných milovníkov detektívok z 19. storočia možno vydesí svojou inšpiráciou westernom, ale k filmu sa dokonale hodí a dopĺňa tak jeho poňatie útočiace nielen na humor a vtip diváka v podobe replík hlavnej dvojice, ale aj na divákove zmysly vo všetkých úrovniach, teda najmä zraku a sluchu.