Klub bitkárov

Film, ktorý vás nenechá chladnými, natočil vynikajúci režisér nevšedných filmov David Fincher (Sedem 1995, Hra 1997, Zodiac 2007) podľa knihy Chucka Palahniuka. Klub bitkárov (angl. Fight Club) je kontroverzným filmom, ktorý vyvolal zmiešané reakcie. Označenie kultový film sa mu dostalo až po tom, čo vyšiel na DVD, avšak spočiatku ho príliš nechválili kritici, ani diváci.

Väčšina si s ním totiž nevedela rady, pretože skôr než o klasický veľkofilm (štedrý rozpočet šesťdesiat miliónov dolárov), alebo naopak mainstream (nevšedná téma a úplne atypické stvárnenie), sa jedná o trochu zvláštne, rozhodne však nevšedné filozofické dielo.

Keď trpíte najťažšou formou nespavosti ako Jack (Edward Norton), úspešný mladý muž, začnete hľadať čokoľvek, čo by vám pomohlo aspoň na chvíľu zaspať. Jackovi nepomáhajú ani doktori, ani lieky, ale parazitovanie na nešťastí iných. Vo svojom zúfalstve sa raz zúčastnil skupinovej terapie, kde nakoniec podľahol emóciám natoľko, že si padol s cudzím mužom do náručia a rozplakal sa. Od toho večera mohol zase spať, a tak sa na rôzne terapie vydával pravidelne. Ako však zakrátko zisťuje, nie je jediný, kto nešťastie druhých používa na liečbu seba samého. Podobne je na tom aj Marla Singerová (Helena Bonham Carter), rovnaká podvodníčka, ktorá má však radikálne iný pohľad na život (živí sa krádežami, pre rozptýlenie pácha samovražedné pokusy a za svoju najväčšiu tragédiu pokladá fakt, že ešte žije). Ďalším, kto doslova osudovo zasiahne do Jackovho života je nezávislý Tyler Durden (Brad Pitt), „partizán reštauračného a filmového priemyslu“, ktorý si privyrába ako čašník (močí do polievok) a premietač (vlepuje zábery z pornofilmov do rozprávok). Práve Tyler ponúkne Jackovi po požiari bytu prístrešie, ale len za podmienky, že mu poriadnu vrazí. Uvoľňovanie napätia vzájomnými nakladačkami sa potom stane bežnou súčasťou Jackovho aj Tylerovho života, a vzniká tak vlastne Klub bitkárov. Postupne sa klubové rady rozšíria a z Tylera sa stáva akýsi samozvaný vodca, ktorý pripravuje svoju vlastnú armádu k zmene konzumného a nudného sveta.

Klub bitkárov býva spájaný prevažne s otázkami násilia, ktoré je v ňom zobrazované až naturalisticky, avšak Fincher sa snaží dať výprask hlavne dnešnej spoločnosti, spôsobu života, ktorý môže byť pre mnohých úplne nedostatočným, len akousi karikatúrou niečoho ozajstného. Čo je tým skutočným, na to film neodpovedá, neponúka riešenie, len hovorí, že naša spokojná spoločnosť zabývaná v hniezdočkách ako z katalógu IKEA, rozhodne nepredstavuje žiadny ideál.

Už sama kontroverzná téma násilia, fašistických organizácií, narušenosť spoločnosti a jedincov v nej by stačila na film povedzme veľmi zvláštny. Nebol by to však Fincher, keby sa nepohrával s divákom tiež vizuálne, keby kamera zbesilo neblúdila po miestnosti, keby príbeh nebol preložený flashbackmi, keby pointa neprišla pol hodiny pred záverom a keby k tomu všetkému nehrala úžasná hudba. Klub bitkárov nie je filmom na nedeľné popoludnie, ale dielom v pravom slova zmysle, ktoré relativizuje všetko, s čím sa človek bežne stretáva, preto sa vám nedostane z hlavy ani po niekoľkých hodinách. Stále sa k nemu budete vracať a každé ďalšie pozretie vám poodhalí niečo nové. Jednoducho Fincher ako vyšitý.