Formula 1: Keď roboti z F1 bojujú s emóciami

Radi by sme vídali úprimné prejavy frustrácie alebo hnevu, zloby alebo nesúhlasu. Ale nie je nám dopriate. Poslednými temperamentnými postavami s názormi boli vo Formule 1 Jacques Villeneuve a Juan Pablo Montoya. A ešte Mark Webber sa zdal, že má vlastný rozum. Mika Häkkinen zaradil zlý rýchlostný stupeň pri Veľkej cene Talianska 1998 a vypadol z pretekov z prvého miesta. Bezmocne hodil rukavice o zem a potom sa pod korunami stromov rozplakal ako malý chlapec.

 

Vlastne len o dva roky neskôr sa na rovnakom okruhu počas tlačovej konferencie rozplakal Michael Schumacher. To keď po víťazstve o 3,8 sekundy pred Häkkinenom povolilo niekoľkodňové sústredenie a mnohoročné napätie profesionála, prepichnuté dotazom na Ayrtona Sennu, ktorého počet 41 víťazstiev Schumacher ten deň vyrovnal, a emotívny odpad musel von. 

 

Že chlapci neplačú? Kdeže. Práve emócie, či už dobré alebo zlé, nám pomáhajú lepšie spoznať charakter konkrétneho pilota F1, a dostať sa tak k nemu bližšie. Mimochodom: práve profesionálna chladnokrvnosť a absencia emócií generuje väčší než obvyklý počet antifanúšikov Sebastiana Vettela. To sa ale zmenilo pri tohtoročnej Veľkej cene Malajzie, ktorá bola jeho druhými pretekmi pre Ferrari. Víťaznými. Stelesnené blaho a vlhké oči ukázali, že Sebastian Vettel má srdce, a to srdce že nie je z kameňa. Pravda, nestretlo sa to s pochopením úplne všetkých (to ale žiadne emócie, a o tom to vlastne celé je!), ale úpenlivý plač Rubensa Barrichella, ktorý sa víťazstva dočkal až pri svojom 125. štarte pri Veľkej cene Nemecka 2000, s brazílskou vlajkou v ruke, spôsobil zvieranie v hrdle aj tvrdším povahám.

 

Svet Formuly 1 sa tešil na druhý diel veľkej bitky medzi pilotmi Mercedesu Lewisom Hamiltonom a Nicom Rosbergom. Ten na konci minulého ročníka trval až do posledných pretekov.