Jana Plodková patrí medzi herečky, ktoré si starostlivo vyberajú scenáre a za svoje úlohy sa potom rozhodne nemusia hanbiť. Prvýkrát na seba upozornila úlohou Čiarkovanej vo filme Vratné lahve. Je držiteľkou Českého leva za úlohu vo filme Protektor a hrá v Divadle Na Zábradlí. Tento rok je Jana takmer na roztrhanie – po seriáli Já, Mattoni a sitcome Kosmo bola na obrazovkách k videniu v ostro sledovanej tanečnej show StarDance. Málokto o tejto krehkej herečke tuší, že si najlepšie oddýchne pri rybárčení.
Aká je najotrepanejšia otázka, na ktorú sa Vás novinári pýtajú?
Najviac sa ma pýtajú na Českého leva a na prácu po ňom, pretože všetci vedia, že tej práce vtedy moc nebolo – a čo si o tom myslím. Ďalej sa teraz samozrejme veľa pýtajú na StarDance a minimálne na divadlo. A potom presne také tie otázky – prečo som začala s herectvom, alebo či som bola od malička taká hravá.
To sú presne tie otázky, ktoré mám pripravené. A na čo by ste naopak chceli, aby sa Vás niekto spýtal? Máte niečo, k čomu by ste sa chceli vyložene vyjadriť?
Asi nie. Ja by som sa, samozrejme, rada vyjadrila ku všetkému, čo sa deje, ale vlastne to úplne nejde, pretože ma ľudia chytia za slovo. Vlastne som vo výsledku rada, že sa v rozhovoroch motám okolo týchto primitívnych, základných vecí, čo sa týkajú mojej práce. Pretože ľudia vlastne určitý druh úprimnosti neznesú, pretože potom človeka hneď napadnú za to, že je herečka a čo si o sebe vôbec myslí a že vôbec nemá právo k niečomu sa vyjadrovať.
Dá sa s negatívnymi reakciami vôbec zmieriť?
Dá. Ja si to vždy tak odzoomujem alebo si to prirovnám k trieske, pretože keď sa vám vrazí trieska do prsta, tiež to nemáte ako takú bolesť, že by ste umierali, ale je to proste iba trieska. Presne tak je to s tými negáciami – s diskusiami o tom, ako vyzerám, čo robím, ako sa tvárim, ako sa správam. Tých ľudí, čo sedia pri počítači a nemajú nič iné na práci než pľuť na ostatných ľudí, tých je pár a nie je to globálne. Ja viem, že som nikdy nič také zlé, aby som sa musela hanbiť, neurobila.
Píšu Vám naopak diváci zamilované maily?
Úplne zamilované maily nie, ale píšu mi, že sa im páči, ako hrám a v akých filmoch sa vyskytujem… Samozrejme na sociálnych sieťach sa občas niekto prejaví v tom zmysle, že by rád bol viac v kontakte, ale tí ľudia zas nechápu, že to nie je úplne možné. Nikdy som sa ale nestretla s tým, že by som slušne odpovedala, že nie a že by ma niekto úplne „vyfu*koval“.
Takže Vám pred domom nikto nestanuje?
To zatiaľ nie. Tu na Vinohradoch by to ani nešlo – stanovať. (smiech) Nie som Karel Gott, alebo iná taká veľká hviezda.
Vy sa ani neukazuje v televíznych talk shows alebo cooking shows ako niektorí iní herci…
To nie. Nemám to ani v pláne. Alebo také tie vedomostné súťaže, to nie.
A prečo tam nechcete ísť?
Ja nemám potrebuje byť všade a chcem robiť len to, čo ma baví. Toto práve nie je žáner, ktorý by ma zaujal, aby som sa potrebovala týmto spôsobom prezentovať. Som radšej doma. (smiech)
Čítala som, že máte doma kocúrov…
Mám dvoch kocúrov. Jeden má tri, druhý dva roky. Akurát jeden mi dneska rozhrýzol škatuľu. Asi už prestanem kupovať granule, budem im kupovať len škatule a bude všetko v pohode. (smiech)
Zmenila sa so zvieratami nejako atmosféra u Vás doma?
Strašne. Je to hrozne dobré. Najprv som si hovorila, či to nemám ako náhradu za dieťa, ale vlastne nie, pretože skoro odmalička mali naši psa. Mne zvieracia energia robí hrozne dobre – to, ako mieša tú ľudskú energiu.
Teraz z iného súdka: ako ste sa pripravovali na StarDance? Tesne pred začiatkom súťaže museli byť tréningy asi dosť náročné…
Do začiatku StarDance sme mali vo všedné dni tréning každý deň, tak štyri hodiny denne. Keď som si potom uvedomila, že súťaž začína o chvíľu, úplne sa mi z toho urobilo zle. Nie že by sme nemali hotový tanec, to vôbec nie, ale tá predstava, že už to začne, aj keď som sa na to strašne tešila… Bol to priamy prenos a ten pohyb nerobím celý život, tak sa mi napríklad triasli nohy alebo som šla nohami do x a nemala tú istotu, že to zatancujem na jednotku a bola si istá. Ale prežila som to. (smiech)
A aká bola spolupráca s Vaším tanečným partnerom? Upokojoval Vás?
On ma chválil. Ja som skôr musela upokojovať jeho, pretože on bol v tej súťaži prvýkrát, nikdy nič také ako kamery a fotenie nezažil. On z toho bol vyľakaný viac než ja. Tak sme sa upokojovali navzájom.
Aké je to tancovať a byť v takom tesnom kontakte s človekom, ktorý je v podstate cudzí?
Je to strašne zvláštne. Najťažšie na tom pre mňa bolo to, že zrazu vám dajú človeka, ktorého vidíte prvýkrát v živote. Ako sme sa nepoznali, tak sme nepoznali ani svoju mimiku. Keď máte priateľa alebo kamarátov, už viete, čo ich výraz znamená. Keď som sa sústredila, tak on si myslel, že som naštvaná. A keď sa sústredil on, to isté som si presne myslela ja. Teraz už podľa môjho výrazu vie, či chcem hovoriť, nechcem hovoriť alebo v akej som nálade.
Menilo sa vplyvom tréningov nejako Vaše telo?
Nejako mi to narástlo. Ale čím viac sa súťaž blížila, tým boli tréningy ťažšie. Na začiatku to bolo ľahučké, neskôr čím ďalej tým horšie. Mali sme celkom náročné choreografie, ktoré ma samozrejme bavili. Začínali sme waltzom, potom sme mali sambu, to bol masaker – minúta a pol šprintu. Keď sme to skúšali trikrát, tak mi už v prvej polminúte tuhli nohy. Kondička rástla, ale nerozumiem tomu, ako to niekto môže robiť dobrovoľne. Je to strašná drina.
Čo hovoríte nadpisom z bulvárov, že vplyvom tanečných tréningov „kysnete“?
No čo, to je bulvár, ja poviem rastiem, oni, že kysnem.
A choreografie, tie vymýšľal Váš tanečný partner Michal Padevět?
Áno. Choreografie vymýšľal Michal, ale vždy ma k tomu nechal niečo povedať. Takže sme si našli videá a dávali dokopy prvky, ktoré sa nám páčia a ktoré nám tiež išli, pretože ja samozrejme neviem rozštepy a šnúry.
Mali ste pre samé tréningy vôbec čas na nejaký odpočinok?
Vôbec. Cez víkend sme obaja s Filipom (partner Filip Žilka – pozn. red.) na jeden deň odpadli a zostali sme doma na gauči – klasický „gaučing“. A potom ten druhý deň sme jazdili na ryby. Mám rybársky lístok, ale jazdíme na rybník, kde nie je potrebný. Tam si úplne vyčistím hlavu. Máme dve stoličky, celý vak s prútmi, kŕmenie. Rybársku čiapku ani zelené nohavice s vestičkou nenosím. Ale špeciálny outfit od Jakuba Polanku na druhú stranu tiež nemám.
Prácu akých českých režisérov sledujete?
Baví ma Zelenka, s ktorým som raz pracovala. Mám rada Jitku Rudolfovú. Josef Tuka, Slobodanka Radun sú skvelí. Bavil by ma Honza Prušinovský – s tým by som chcela robiť nejakú komédiu. Moja láska je ale Tim Burton… toho zbožňujem. Hrozne by ma bavilo hrať v akomkoľvek jeho filme. Milujem tú jeho filmovú štylizáciu, jeho fantázia je totiž obrovská. To je môj sen: napríklad taká Alica v krajine zázrakov. Alebo čokoľvek od neho s Johnnym Deppom.
Máte ešte ambície hrať v zahraničí?
Už by som nebola ochotná sa presťahovať kamkoľvek, pretože je mi tu dobre a mám tu zázemie, ale občas sa tu objaví nejaká koprodukcia. Tak idem na casting… A skončím v poslednom kole s brunetou. A dostane to bruneta. (smiech)
Jana Plodková (*5/8/1981), Herečka
Jana Plodková je česká herečka, držiteľka Českého leva za ženský herecký výkon v hlavnej úlohe vo filme Protektor. Po vyštudovaní Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne účinkovala v HaDivadle a hosťovala aj na iných divadelných scénach. Od roku 2014 je v angažmáne v Divadle Na zábradlí. Jej partnerom je optik Filip Žilka, s ktorým má dvoch kocúrov. Tento rok ste ju mohli vidieť hneď niekoľkokrát na obrazovkách Českej televízie – vo výpravnom seriáli Já, Mattoni a v sci-fi sitcome Kosmo. Objavila sa tiež v ôsmej sérii tanečnej show StarDance… když hvězdy tančí, kde sa prebojovala až do finále.
