Býval som zrýchlený, nekoncepčný extrovert

Herec Karel Zima má za sebou pekných pár úloh v televíznych seriáloch, celovečerných filmoch i divadelných predstaveniach. Ako vníma svoju prácu on a čo vlastne robí v tých vzácnych chvíľach, keď práve nehrá? Ako zmenilo jeho život darovanie obličky alebo práca pre poštu? A ako sa do jeho života premietla pandémia?

Za svoj život už ste vystriedali nespočetné množstvo úloh. Na ktoré spomínate najradšej?

To je pre mňa ťažká otázka, pretože tých dôležitých úloh bolo veľa. Jednou z nich je určite úloha nepočujúceho Františka vo filme Minulost, blízka mi bola taktiež úloha Pepu Slámu v seriáli Temný Kraj. A bol to aj spartakiádny vrah vo filme Silnější než já. Nie, že by ten film bol práve na Oskary, ale bola to moja prvá hlavná úloha.

Cítite sa lepšie pred kamerou, alebo na divadelných doskách? V čom vnímate ako herec najväčší rozdiel?

Aj to je ošemetná otázka, pretože sú to dva úplne odlišné svety. Pravda je, že keď som bol vo veku tak do tridsaťpäť rokov, tak ma viac bavilo natáčanie. Vždy som bol tak trochu zrýchlený, nekoncepčný extrovert, a v tomto ohľade bol pre mňa film lepší, pretože zábery sa točia napríklad minútu. Divadlo sa skúša dva mesiace, každý deň štyri hodiny, za ktoré sa toho na javisku urobí zlomok. Kúzlo divadla je ale v tom, že sa odohráva pred živým divákom teraz a tu, nemôžete nič opraviť ani zopakovať. Aj keď na predstavenie idete znova, nikdy nebude úplne rovnaké. Dnes mám oboje rád rovnako tiež vďaka tomu, že som v divadle dostal pekné úlohy.

Nič iné než myslieť pozitívne, nám nezostáva

Okrem kultúry ste známy aj darovaním obličky svojmu známemu, Karlovi Vaňkovi. Je niečo, čím Vás to obohatilo, alebo naopak niečo, čo Vám oproti životu predtým chýba?

Chýba mi orgán (smiech). Ale inak som samozrejme bohatší. Umožniť konkrétnemu človeku žiť normálny život, spoznať ho aj s jeho rodinou, inšpirovať ďalších ľudí… proste konečne poriadny kus práce. Vždy hovorím, že mám pocit, ako by mi ďalšie štyri obličky dali, a nie jednu vzali. Navyše sa človek vzdelá, skôr som toho o obličkách vedel zlomok toho, čo teraz. Preto robím aj ambasádora Svetového dňa obličiek a snažím sa prispieť k nejakej osvete. Je to skrátka zaujímavé a dobrodružné.

Ako znášate súčasnú situáciu s pandémiou? Čo Vám oproti normálu chýba najviac?

Chýba mi hlavne stretávanie sa s ľuďmi, kamarátmi, pretože to žiadne sociálne siete nemôžu nahradiť. Vidím to aj na svojich blízkych, žiť viac ako rok virtuálne sa proste nedá. Tým nechcem znižovať ekonomické dôsledky, a to, že si veľa ľudí finančne hrablo na dno. Mám kolegov, ktorí žili len z divadelných predstavení, a tí sa teraz museli napríklad odsťahovať na chatu a pustiť byt v Prahe. A nejde len o ľudí z kultúry, všetci hotelieri, reštauratéri… tých dotknutých ľudí je hrozne veľa.

A prinieslo Vám to naopak aj niečo pozitívne?

Určite. Človek má čas na veci, na ktoré predtým nemal. Ja som predtým trávil denne niekedy až šestnásť hodín prácou a domov som sa často dostal až v noci. Bol som za to vďačný, ale ten čas na seba jednoducho neostával. Potom sa nevidíte s rodinou, zanedbávate tie dôležité veci a nedochádza vám to. Takto som získal veľa času na svoje deti a pre rodinu, čo bolo super. Ale malo to trvať mesiac, dva… teraz už je to dosť kontraproduktívne.

Čím ten voľný čas vypĺňate?

Teraz už ho zase toľko nemám, rozbehlo sa veľa natáčaní. Pribudla mi ale jedna veľmi milá práca, a to je talk show „Nejen o práci“. Bavím sa tam s rôznymi hosťami, od celebrít až po úplne neznámych „malých-veľkých ľudí“. Je tam napríklad vodič električky, smetiar, čo má YouTube kanál, majster sveta v skokoch na lyžiach… Je to veľmi pestré a pohodové, bez konfrontácií, snažím sa tých ľudí pýtať na veci, na ktoré sa ich ešte nikto nespýtal.

Počas pandémie ste tiež rozvážali zásielky pre Českú poštu. Aká to bola skúsenosť?

Bolo to skvelé a vzniklo to náhodou. Hľadal som podobne ako rad kolegov prácu pri rozvoze jedla, ale už bolo plno. Potom som dostal kontakt na pobočku pošty na Masarykovom nádraží a začal som rozvážať dodávkou balíky po Prahe. Samozrejme za malú výplatu, ale o peniaze mi toľko nešlo. Hlavne som nechcel len ležať doma, to nejde, to vám zhrdzavejú kĺby. Poštové remeslo navyše máme v rodine, do mojich dvanástich rokov sme na pošte dokonca bývali, takže sa kruh uzavrel.

Čo by ste odporučili čitateľom, aby súčasnú situáciu dobre zvládali?

Ja by som vychádzal z prístupu mojej mamy, ktorá bude mať za dva roky 80 a aj v týchto časoch je veselá a pozitívna. Poradil by som teda žiť ako ona, to znamená čerstvý vzduch, vitamíny nie v ampulkách ale v jablku, veľa hier a kvízov… skrátka užívanie si života v rámci možností, aké sú. Nič iné než myslieť pozitívne, nám nezostáva. Preto tiež dúfam, že sa tu po voľbách zmenia pomery.

Karel Zima (* 13. decembra 1971, herec)

Rodák z Liberca vyštudoval herectvo na Pražskom konzervatóriu a už v tom čase hosťoval v niekoľkých divadlách. Voľnú nohu si drží dodnes, zahral si napríklad v seriáli Pustina alebo vo filmoch Poupata a Čertova nevesta. Okrem hrania sa venuje aj dabingu, písaniu scenárov k rozprávkam a okrajovo aj hudbe. Jeho koníčkom bývalo tiež jazdenie rallye, toho sa ale vzdal po tom, čo svojmu známemu daroval obličku. Má dve deti, obe so svojou bývalou ženou, herečkou Magdalénou Zimovou.