Filmová recenzia – Veľký (ne)návrat Johnnyho Deppa

Len chvíľu po tom, čo súd Johnnyho Deppa zbavil obvinení vznesených jeho exmanželkou, začal filmový svet volať po hercovom návrate. Ten sa volá Minamata a v našich kinách naň dôjde už v septembri.

V skutočnosti ide o taký návrat ne-návrat: dráma inšpirovaná reálnym prípadom totiž vznikla ešte pred koronavírusovou pandémiou. Distribučnú premiéru navyše odsunula aj spomínaná súdna preťahovačka, ktorá zbožňovanú hviezdu nadlho zdiskreditovala. Presne pred rokom apeloval režisér Andrew Levitas na americké štúdio MGM, aby s uvedením Minamaty neotáľalo: keď pre nič iné, tak z úcty k obetiam tragédie, roky prehliadaným a ponižovaným.

Mesto Minamata, ktoré dalo filmu názov, neslávne preslávila choroba spôsobená ortuťou unikajúcou do mora z miestnej továrne. Od päťdesiatych rokov minulého storočia evidovali japonské úrady vyše tritisíc obetí, v skutočnosti ich však má byť až desaťnásobne viac. Mnohé dodnes čakajú na odškodnenie a práve im chcel Levitas venovať svoj film.

Nanešťastie je to práve tento – bezpochyby ušľachtilý – zámer, čo výsledok devalvuje. Z každej vety, z každého starostlivo aranžovaného výjavu (vizuálna podoba filmu nezaprie režisérovu výtvarnú kariéru) kričí snaha byť v prvom rade politickým manifestom, a až v tom druhom príbehom. Pritom filmy, ktoré dokázali prepísať dejiny, uspeli paradoxne práve preto, že nerezignovali na osobnú rovinu.

Tú v Minamate obstaráva iba postava Eugena Smitha, predtým úspešného, teraz životom (a alkoholom) značne zbitého fotoreportéra, ktorému cesta do ohniska tragédie poskytne druhú šancu. Od znetvorených obetí, ktoré fotí, striedavo uteká k fľaši a cynizmu, aby sa vzápätí zahanbil a bojoval za ich dôstojnosť.

Na nepoznanie premenený Johnny Depp ho hrá s rozkošou a nasadením sebe vlastným, čo funguje všade tam, kde do seba narážajú japonská uhladenosť s neznesiteľnosťou abstinujúceho starého mládenca. Ostatné postavy bohužiaľ neprekročia tieň bezmenných figúrok, tvárí z (umne rekonštruovaných) fotografií. K najsilnejším patria scény, v ktorých sa za ne prihovára obrazová kompozícia, len čo však prehovoria, má to bližšie k mexickej telenovele ako ambicióznej americkej dráme. Jednotlivé osudy si pritom vyslovene hovoria o to, aby boli rozprávané. Vlastne by býval stačil obratnejší scenár a Minamata mohla byť viac, než len exhibícia Deppovho prvoligového herectva. Aj keď vďaka Bohu za neho.

Previous Next

Minamata