Spi sladko

Nevinne nazvaný film Rosemaryino dieťa rozhodne nie je žiadnou romancou, najmä keď sa do režisérskeho kresla posadil Roman Polanski.

Novomanželia Rosemary a Guy Woodhouseovci (Mia Farrow a John Cassavetes) sa nasťahujú do starého newyorského činžiaku. Manželstvo im začína naozaj idylicky, a tak si nič nerobia z rečí, že sa v ich dome dejú čudné veci. Susedia sú tiež milí, tak prečo sa teda trápiť? Všetko sa ale radikálne zmení, keď Rosemary otehotnie. Znenazdajky sa začne potýkať s démonmi, nevysvetliteľnými bolesťami a z milých susedov sa vykľujú okultisti... Sú za všetkým naozaj len hormóny, alebo sa Rosemary nezbláznila a blíži sa niečo skutočne desivé?

Rosemary: Toto nie je sen! To sa naozaj deje!

Rosemaryino dieťa je strašidelný film v najlepšom slova zmysle. Pocit neustáleho strachu, neistoty a ohrozenia budete prežívať po celé dve hodiny. Je trochu prekvapujúce, že so strachom je tu tiež neustále prítomný akýsi zlovestný zmysel pre humor, ktorý vás nemá rozosmievať lacnými gagmi, len nejako podprahovo cítite, že sa tu „niekto dobre bavil“. Predlohou filmu je vynikajúci román Iru Levina o moderných čarodejniciach a démonoch. Jeho čaro spočíva v prekvapivom a desivom závere. V prípade filmovej podoby je to ale trochu inak. Brilantnosť filmu pramení viac z Polanského spôsobu rozprávania než z príbehu samotného.

Majster režisér

Polanski tu nepracuje s momentom prekvapenia. Ihneď spočiatku filmu poskytne divákom dostatok informácií, aby minimálne tušili, ako sa všetko vyvinie, a zhruba v polovici filmu je všetkým jasné, ako sa toto „dobrodružstvo“ skončí. Desivý záver nie je vrcholom preto, že by prišlo nejaké prekvapenie, ale vďaka nevyhnutnosti. Bojíte sa toho, čo príde, bojíte sa o Rosemary, ktorá to vie tiež, a ste vydesení, pretože jej nemôžete nijako pomôcť. Koniec nemožno zvrátiť.

A to je dôvod, prečo je film taký dobrý. Postavy i príbeh presahujú samotný dej. Vo väčšine hororových filmov aj vo väčšine thrillerov (aj u takého majstra, ktorým bol Alfred Hitchcock) sú postavy podriadené deju ako svojím spôsobom bezduché bábky. V tomto filme sú to však ľudia, ktorí sa nemôžu vyhovárať na pominutie mysli, posadnutosť diablom či akúsi osudovosť, sú to ľudia, ktorí konajú zo svojej vlastnej vôle.

Dokonalé herecké výkony

V stvárnení „ľudskosti“ vynikajú predovšetkým výborná Mia Farrow v úlohe Rosemary a Ruth Gordon ako pani Castevet, susedka. Ich výkony si zaslúžia najvyššie ohodnotenie nielen u každej zvlášť, ale aj za vzájomnú súhru. Pritom Mia Farrow bola v tom čase ešte len začínajúca herečka, zatiaľ čo Ruth Gordon už patrila k ostrieľaným profíkom. Možno za uveriteľnosťou ich vzťahu stojí aj tento fakt. Miina počiatočná naivita totiž vychádza ako z definície postavy, tak z nej samotnej. Ruth sa potom stáva jej životnou zasvätiteľkou, síce dosť desivou, ale to už k tomuto žánru patrí.

Skrátka k Rosemaryinmu dieťaťu stačí povedať, že je to jeden z najlepších hororov v histórii kinematografie. Polanski v ňom síce ide proti klasickým žánrovým zákonitostiam, ale veľmi dobre vie prečo. Všetko do seba nádherne zapadá a dokonale funguje, keď sa splnia všetky desivé očakávania. Svojím spôsobom tak prekonáva majstra tohto žánru, Hitchcocka, a to už je čo povedať! Jeho Podozrenie (1941) tiež pojednáva o žene, ktorá je taká zamilovaná, že by ju vo sne nenapadlo myslieť si niečo zlé o svojom vyvolenom. Lenže postupne v nej začne silnieť podozrenie, že to až taký dokonalý manžel nie je... Lenže Cary Grant hral len jednoduchého despotu a vraha, kdežto John Cassavetes stvárňuje psychologického tyrana a je zhmotnením tých najdesivejších obáv. Vy ako divák potom všetky tieto obavy zdieľate s Rosemary, čo bol od Polanského majstrovský ťah.

Rosemaryino dieťa

Hodnotenie FDB 80,9 % | Hodnotenie redakce