Homosexualita už dávno nie je tabu. Ani na striebornom plátne. Naopak, kinematografia hrala v emancipácii gay-lesbickej komunity veľkú úlohu.
Ak vás priťahuje rovnaké pohlavie, môžete za to aj v roku Pána 2014 skončiť na popravisku, napríklad v Angole či Saudskej Arábii. Pritom je zaujímavé, že v niektorých krajinách, kde sa trestá láska medzi mužmi, sú rovnaké styky medzi ženami tolerované.
Homosexualita bola na striebornom plátne dlho tabuizovaná a prvé filmy, ktoré ju otvorene tematizovali, boli skôr politické agitky. Typickými sú filmy kalifornského experimentálneho filmára Kennetha Angera, napríklad krátkometrážny Scorpio Rising natočený v roku 1964. Je o partii chlpatých motorkárov v tesných džínsoch a kožených bundách, ktorí leštia svoje Harleye a oddávajú sa alkoholovým a sexuálnym orgiám. Film je plný nacistickej, kresťanskej a pohanskej symboliky, a sprevádza ho výber toho najgýčovitejšieho rock‘n‘rollu svojej doby. Divokým obrazom homosexuality útočil Anger na malomeštiactvo a upätosť povojnovej Ameriky.
Postupné spoločenské uvoľnenie skomplikovalo vypuknutie epidémie AIDS, s ktorým bola spájaná práve gay komunita. Jej reakciou bola na obdiv stavaná hrdosť, ktorá sa z dúhových sprievodov preniesla aj na celuloid. Legendárnymi filmami tohto druhu sú napríklad kuriózne paródie na béčkové krváky Rocky Horror Picture Show z roku 1975 alebo transvestitský road movie Adventures of Priscilla, Queen of the Desert.
Ako sa zobrazovanie homosexuality stávalo čím ďalej menej kontroverzným bez toho že by menšinová orientácia prestala byť stigmou v reálnom svete, začal film zobrazovať práve rozpor medzi prirodzenosťou jedinca a nastavením spoločnosti. Okrem oscarového Chlapci neplačú s Hilary Swank a Cloe Sevigny v hlavných úlohách patria k najlepším filmom tohto druhu Raňajky na Plute. Dráma o ťažkom dospievaní mladého muža uprostred sektárskeho násilia v Severnom Írsku sa odohráva v štyridsiatych rokoch minulého storočia.