Po zániku Zeme: Sci-fi bez robotov – zvíťazia superľudia?

V yzeralo to, akoby si tvorca Votrelca a Blade Runnera kopal vlastný hrob – z ktorého potom pred dvoma rokmi povstal jeho Prometheus. Sci-fi sa ale aj vďaka Scottovi za posledné roky naozaj premenilo. Väčšina príbehov a dialógov už sa neodohráva na vesmírnych lodiach v beztiažovom stave, filmoví tvorcovia čiastočne rezignovali aj na veľkofilmy o možných paralelných svetoch vo vesmíre. 

Novým poľom pôsobnosti pre tvorcov sci-fi sa aj vďaka Avatarovi stal človek. Ako bytosť s dosiaľ nepoznanými vlastnými možnosťami a neprekonateľnými zbraňami a vynálezmi. Akoby sa žáner odsunul od sveta vedy a techniky bližšie k modernému lekárstvu, ktoré umožňuje prišívanie náhradných orgánov a častí tiel a vlastne už dokáže stvoriť čiastočne umelú bytosť. Žiadneho robota bez myslenia a emócií, ale naopak mysliaceho cítiaceho človeka s vlastnosťami neporaziteľných strojov. 

Do poľa najhorúcejších tém sa presunulo pohrávanie nielen s ľudským telom, ale predovšetkým s časom. Cestovanie naprieč časom, svety existujúce v inej časovej dimenzii paralelne s našou časovou osou, svet existujúci len v ľudskej pamäti. Zatiaľ čo v Prometheovi sa ľudstvo vydalo hľadať stopy mimozemských civilizácií, napríklad v minuloročnom hite Elysium Neilla Bloomkampa s Mattom Damonom hľadá schudobnené ľudstvo tesne pred rokom 3000 miesto, kam sa presťahuje z preľudnenej a zničenej matičky planéty.

Tvorcovia sa v Elysiu pohrali s myšlienkou bipolarizovaného sveta, rozdeleného striktne podľa majetku, teda na bohatých a chudobných. Tí bohatí obývajú v prepychu kozmickú stanicu, chudobní sa zo Zeme snažia dostať za každú cenu k nim hore. Elysium potvrdzuje postavenie vedy predovšetkým prostredníctvom moderných zbraní každého druhu – čo je ďalší z príznačných javov vo svete filmového sci-fi posledných rokov. 

Na ústupe zostal svet matematiky a čísel preslávený Matrixom, štafetu prevzala fyzika a zákony zachovania hmoty a hmotnosti. Atlas mrakov Toma Tykwera a Andyho Wachovského je adaptáciou románu Davida Mitchella a zaoberá sa kauzalitou – faktom, že všetko má svoju príčinu a následok a na pole sci-fi tak vstupuje aj filozofia a jedna zo základných otázok – keď vrátim čas, stane sa z následku príčina? A čo keď príčinu diania v minulosti odstránim? 

Starosť o budúcnosť ľudstva sa premieta aj do námetu nového filmu Brada Pitta v réžii Marca Forstera Svetová vojna Z. Prvky vojnových drám a hororu sa tu zmiešali so sci-fi v príbehu experta na riešenie krízových situácií, ktorý má vyriešiť akútny celosvetový problém – gigantickú vírusovú epidémiu o to zákernejšiu, že z chorých robí vrahov živých. Pitt tu pracuje pre OSN a nepriamo sa tak dotýka aj sveta politického. Na tému legendárneho katastrofického Dňa po tom (1983 a 2004) nadväzujú viac-menej negatívne vyznievajúce a preslávené katastrofické filmy ako bolo slávnych Dvanásť opíc a Armageddon s Bruceom Willisom, Šialený Max s Melom Gibsonom, patria sem ale aj Potomkovia ľudí či Planéta opíc, ktorá sa čoskoro dočká tiež už niekoľkého pokračovania.

Špecialitkou sci-fi bol napríklad Nolanov Počiatok z roku 2010, ktorý sa zaoberal možnosťami ľudskej manipulácie a práce s ľudským vedomím a vstúpil jasne do zorného poľa psychológie a psychiatrie. Tiež jeden z možných filmových trendov – spomeniete si na obrovský trojrozmerný model mozgu vo filme Avengers: Pomstitelia, v ktorom je možné pozorovať čo sa deje v hlave a ako vznikajú a zanikajú nervové bunky? Zábery pred pár rokmi nevídané ani na lekárskom sympóziu. Škoda, že sa z žánru ako takého pomerne nenápadne vytráca kvalitný humor, ktorým oplýval napríklad Piaty element. V tom priehrští domnienok a špekulácií, ktoré do sci-fi patria ako káva do šálky, je vždy príjemným osviežením nielen v horúcich letných mesiacoch, kedy človek nemá moc chuť zaoberať sa samotnou podstatou sveta.