Už sme si ich skoro zvykli stretávať v stredoškolských laviciach, bažiacich skôr po srdciach než krvi dospievajúcich dievčat. Konečne je tu ale zase poriadny horor s vlkolakmi v hlavnej úlohe.
Film Vlkolak rozvíja klasický motív zaujímavo okrem iného tým, že ho zasadzuje do kulís divokého západu. Krvilačná beštia vyvraždí celú rodinu malého Charlesa, ktorého umierajúca matka mu ale stihne odovzdať vzácny amulet a povedať, že jeho dedko býval slávnym lovcom týchto netvorov.
Za dvadsaťpäť rokov sa Charles vypracoval na jedného z najlepších vo svojej brandži. So svojimi spoločníkmi dostáva ponuku – za odmenu zbaviť odľahlú dedinu jedného veľmi nebezpečného jedinca. Zrejme ide o nový druh vlkolaka, ktorý sa dokáže premeniť tri noci po sebe, teda nielen pri splne.
Dni však plynú, napadnutia sa množia a lovci ho nie a nie zneškodniť. Počas honu sa totiž ukáže, že príšera má inteligenciu človeka skôr než divého zvieraťa. Netrpezliví dedinčania vezmú veci do svojich rúk a zatvoria všetkých podozrivých do obecného žalára, čo však v dôsledku náhlej paniky skončí masakrom. A skutočný vlkolak stále uniká, zatiaľ čo sa takzvanou lykantropiou, teda schopnosťou či lepšie povedané prekliatím meniť sa na vlka, postupne nakazia ďalší a ďalší dedinčania.
Žije to medzi nami
V prípade amerického hororu ide o návrat príšery do žánru, kam odjakživa patrila. Posledné roky totiž vlkolakov rovnako ako napríklad upírov stretávame hlavne v knihách a filmoch pre násťročné dievčatá. Krvilačné beštie sú zrazu citlivými mladíkmi, do ktorých uhrančivých očí sa proste nedá nezamilovať. Príkladom môže byť rad filmov pre teenagerov
Twilight alebo britský seriál Wolfblood. Súvisí to s tým, ako zábavný priemysel objavil dospievajúcich ako lukratívnu cieľovú skupinu.
V premenu na zviera každopádne človek verí už od nepamäti. Len tam, kde sa vlci nevyskytujú, ich v ľudových tradíciách nahrádzajú hyeny, tigre či pumy. Tento fenomén má teda očividne korene vo fascinácii predátorom, ktorého sa človek bál aj ho obdivoval. V Európe bola lykantropia chápaná ako trest za vraždu, kanibalizmus či zneuctenie pamiatky mŕtvych. V odľahlých kútoch nášho kontinentu sa pritom v existenciu vlkolakov verilo ešte začiatkom devätnásteho storočia.
