Iránsky Tarantino

Totálne strelená iránska tragikomédia, v ktorej režisér Hasan Kasmai rieši nezvyčajnú záhadu. Zatiaľ čo jeho kolegov z brandže niekto vraždí ako na bežiacom páse, on sám zostáva nepochopiteľne nažive.

Absurdná čierna komédia režiséra Maniho Haghighiho Prasa začína na teheránskej ulici. Nebyť toho, že ukecané dievčatá majú na hlavách hidžáb, mohla by sa scéna odohrávať pokojne napríklad niekde v Bratislave. Ulica je rušná, dievčatá si vykladajú obvyklé klebety, jednoducho obyčajný deň. Ale len do chvíle, kým sa dostaneme k hlúčiku ľudí, ktorí fascinovane i zdesene hľadia na odseknutú mužskú hlavu. A nie je to prvý takýto prípad, v poslednom čase ide o štvrtú obeť neznámeho vraha, ktorý sa špecializuje na stínanie hláv slávnych iránskych režisérov. Skvelý začiatok komédie!

Režisér Haghighi je teda štvrtou filmovou obeťou (ten reálny si takto vymyslel ideálnu príležitosť vystrojiť si vlastný pohreb, čo sa len tak niekomu nepošťastí) a vy napäto čakáte, kto bude ďalší. Táto otázka zaujíma aj hlavného hrdinu Hasana Kasmaiho (Hassan Majooni), režiséra, ktorý je už dva roky na tzv. čiernej listine. K filmu ho úrady odmietajú pustiť, a tak sa živí režírovaním televíznych reklám na spreje na chrobáky. Niet sa čomu diviť, že je naštvaný, prečo má stále hlavu na krku. Veď je predsa tiež významnou osobnosťou, dokonca takou významnou, že ho šikanujú úrady!

Filmová jazda

Iránska kinematografia u nás nie je práve dvakrát známa a Prasa je vlastne ideálny film pre „zoznamovačku“. Bizarná komédia je plná skvelého humoru, obskúrnych vrážd i absurdných vzťahov, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Woody Allen. Ostrá farebnosť môže byť pre našinca možno až nepríjemná, ale tanečná scéna z reklamy na sprej na chrobáky je ako vystrihnutá z Bollywoodu, akurát sa tanečnica na konci čísla trochu neesteticky povracia. Strelené? Takých scén je film plný. Rovnako ako napríklad u Tarantina je všetko zámerne prehnané, takže násilie aj všetok bizar pôsobí komicky.

Lenže Prasa nie je len absurdné predstavenie parodujúce filmársku brandžu. Od 90. rokov k iránskemu filmu patria filmy, ktoré majú vždy v podtexte kritiku spoločnosti. Tvorcovia tak divákom ukazujú, čo im vadí, čo zožiera spoločnosť a v tomto prípade aj kultúru. Nie je to len efektná hra, plytká zábava. Prasa brojí proti rôznym formám represie v iránskej spoločnosti a zároveň posúva hranice cenzúry spôsobmi, ktoré by boli pred niekoľkými rokmi ťažko predstaviteľné. A aby sme nezabudli, sled halucinogénnych scén a inotajov navyše prekladá skvelá rocková muzika.

Zaujímavosť

Ak si chcete dať dohromady soundtrack k filmu, stačí sledovať, čo má hlavný hrdina na tričku. Zbožňuje totiž rockové pecky typu AC/DC a pod.

Prasa

Hodnotenie FDB 50 % | Hodnotenie redakce