Filmová recenzia – Za všetkým hľadaj syr

Prvýkrát Totonea spoznávame ako nevybúreného pubertiaka schopného tancovať s holým zadkom po stole. O deväťdesiat minút neskôr je z neho zodpovedný mladý muž, ktorý „už vie“. To, čo sa odohrá medzi, je potom skutočný život: hlboký, ťažký, a pritom nádherne samozrejmý a krásny. Panebože!, bude sa vám chcieť na konci vydýchnuť v duchu názvu, ktorý francúzskej novinke pririekli slovenskí distribútori.

Keď napíšem, že sa odohráva na statku a väčšinu času sa v ňom vyrába syr, asi sa do kina veľmi nepohrniete. Kúzlo neobyčajne vyzretého debutu Louise Courvoisierovej tkvie v tom, že na ploche zdanlivo prostulinkého príbehu zvládne suverénne odovzdávať aj myšlienky, na ktoré iní potrebujú dlhé filozofické traktáty. A ešte ich vie podať naraz zábavne aj dojemne.

Hoci sa tu prakticky všetko točí hlavne okolo veľkej syrovej súťaže, tým hlavným, o čo tu beží, je premena chlapca v muža. Totone (Clément Favreau) v ňom pritom nedospeje jednoducho, a už vôbec nie z vlastnej vôle: určite si nepredstavoval, že v sotva osemnástich rokoch bude musieť prevziať zodpovednosť za svoju malú sestričku a celé rodinné hospodárstvo. Lenže potom to jeho otec napáli autom do stromu a udalosti naberú spád.

Courvoisierová opisuje prostredie, v ktorom sama vyrastala, navyše do neho obsadila nehercov, ktorí pochádzajú z rovnakého regiónu. Autenticitu by teda človek čakal – čo zaskočí, je ľahkosť, s akou ju dosiahne. Na pozadí malebného francúzskeho kraja Jura režisérka veľmi systematicky, a pritom pútavo opisuje, ako sa Totone pasuje s praktickými výzvami farmárčenia: ako musí skoro ráno vstávať, obstarávať zvieratá a znovu a znovu zlyhávať na ceste za dokonalým bochníkom syra, ktorý mu má vyhrať tridsaťtisíc eur. Ako spoznáva silu trpezlivosti, pretože nielen syr potrebuje na správne dozretie čas. Ako sa učí myslieť na druhých, ale tiež sa na nich spoliehať, pretože sám by nikdy toľko nedokázal. A tiež ako sa prvýkrát zamiluje. Pragmatik by mohol namietnuť, že mladíkovu cestu za dospelosťou lemuje až príliš veľa šťastných náhod, v spôsobe, akým Curvoisierová rozpráva, je však toľko vrelosti a citu, že jej nejakú tú skratku radi odpustíme.

Panebože! by si zaslúžilo byť premietané v „amfiku“, kamera Elia Balezeauxa núti vnímať jeho vibrujúcu prázdninovú atmosféru všetkými zmyslami. Možno je však nasadenie uprostred ubíjajúceho mrazivého času paradoxne to najlepšie, čo pre nás mohli distribútori urobiť: na hodinu a pol precitneme zo zimného spánku do plného života.

Panebože!

Hodnotenie redakce