Filmová recenzia – Život nie je vždy prázdny

Drogy, násilie a rozprávka: ide to vôbec dokopy? Britská filmárka Andrea Arnold vie robiť zázraky – ten zatiaľ posledný nesie názov Bird a dokazuje, že sociálna dráma nemusí byť za každú cenu ťaživý a nedivácky žáner.

Jedna z najvýraznejších režisérok súčasnosti sa v ňom po rokoch vracia do rodného Kentu, nostalgiu však v žiadnom prípade nečakajte. Kto pozná jej krátku prvotinu Wasp či neskorší hit American Honey, asi už tuší: drogy, squaty, násilie na dennom poriadku, to je Andrein svet. Kulisy, v ktorých vyrastá dvanásťročná Bailey, pôsobia dostatočne neutešene na to, aby sme si v nich dokázali predstaviť niečo také krehké, ako je obdobie dievčenského dospievania, a predsa aj na krehkosť dôjde. Ba dokonca aj na tú rozprávku.

Bailey (výborná Nykiya Adams) nie je žiadne „tintítko“. V gangu miestnych výrastkov sa teší nefalšovanému rešpektu, a keď jej matku ohrozuje násilnícky partner, nebojí sa mu postaviť a schytať nejakú tú ranu za ňu. Chodí zásadne zahalená v mikinách, krásne kučery si nechá holiť po vzore staršieho brata, a keby tu snáď mala byť reč o výchove, potom rozhodne nie pre Bailey – stačí, aby sa pred kameru vrútil jej o desať rokov starší otec na kolobežke a s „halucinogénnou“ žabou v igelitke (Barry Keoghan ako by sa pre rolu Buga narodil) a hneď vieme, ako sú karty rozdané.

Okolnosti naučili Bailey správať sa tak, aby v prvom rade prežila, to však neznamená, že by sa pod nánosom špiny neskrývala jemná dievčenská duša. Poetická dievčenská duša. Vo voľných chvíľach natáča to, čo jej v jej svete chýba alebo nemá možnosť dostatočne vnímať: krásu prchavého okamihu, život v jeho plnosti. Kedykoľvek môže, zatvára sa v kúte s radiátorom a spacákom a nasnímané momenty premieta na potrhanú záclonu, jedinú vec oddeľujúcu jej mikrokozmos od nevábnej reality zvyšku bytu. Sleduje pasúce sa kone, čajky slobodne krúžiace nad obzorom, muchy, ktorých krídla premieňa slnko na šperk, a je šťastná, aj keď len pár centimetrov od nej šnupe otec kokaín.

A potom jedného dňa stretne čudáckeho cudzinca Birda (Franz Rogowski), rozstrapateného chlapíka v sukni, ktorý neustále zvláštne poskakuje a tancuje, niečo na spôsob novovekého elfa. Príslovečnú spriaznenú dušu, ktorá je rovnako iná ako tá jej. Práve vtedy začne zisťovať, že divný možno nie je ani tak on (alebo ona), ale svet okolo. A že aj v takom svete môže byť šťastná a svojská bez ohľadu na to, ako veľmi iná si pripadá.

Veci, ktoré s Birdom prežije, nemajú ďaleko k rozprávke (a to, v čo sa nakoniec premení on, je rozprávka doslova a do písmena). Okolo nich pritom ďalej všetci zbesilo fetujú, kradnú a mlátia ženy aj deti a celé je to veľmi zvláštna kombinácia, ako keby ste filmy Kena Loacha zabývali vílami a drakmi. Ale pôsobí to prekvapivo príjemne a nenútene, dielom zásluhou vizuálnej zložky, ktorá prirodzene snúbi dokumentárny záznam s poetickým, dielom zásluhou hudobnej dramaturgie, ktorá významovo i náladovo skvele oba svety prepája (takže keď Bug, drsniak odchovaný gangsta rapom, slzí pri Coldplay, vlastne nás to vôbec neudivuje). A akokoľvek nepravdepodobne sa veci nakoniec vyvinú, sme za to vo výsledku radi, pretože akékoľvek iné vyústenie by nám pripadalo neprípustné.

„Život nie je vždy prázdny, teš sa na lepšiu budúcnosť,“ pospevuje si Bug v predvečer svojej (bohviekoľkej) svadby v rytme postpunkového hitu Hero's Death a my sa pristihneme, že v tie jeho šťastné zajtrajšky slepo veríme s ním.

Vtáča

Hodnotenie redakce