Filmová recenzia – Brazílske Vlny

Téma autoritárskych režimov ich spája tak nápadne, že do oscarového výberu mohol postúpiť len jeden z nich. Mádlove Vlny neuspeli, akademici si nakoniec vybrali Stále som tu, film brazílskeho režiséra Waltera Sallesa. Od 20. marca môžete sami posúdiť, nakoľko sa (ne)mýlili.

Latinskoamerické diktatúry druhej polovice 20. storočia nechávali nepohodlných ľudí zmiznúť. Jednoducho ich jedného dňa „odstránili“ bez toho, aby ktokoľvek vedel, čo sa s nimi stalo. Potrestali tak nielen nepriateľov režimu, ale aj ich blízkych: partnerov, deti, priateľov i kolegov unesených, tých všetkých nechávali dlhé roky v neistote, neschopných trúchliť, ale ani dúfať. Jeden z takýchto osudov opísal pred desiatimi rokmi vo svojej knihe Marcel Rubens Paiva, syn exposlanca Rubensa Paivu, po ktorom jeho rodina vytrvalo, ale márne pátrala celé štvrťstoročie. Režisér Walter Salles (Motocyklové denníky) rodinu Paivovcov osobne poznal, koncom šesťdesiatych rokov sa ako dieťa hrával v ich dome v Riu de Janeiro. V tom čase to vraj bolo miesto plné smiechu, hudby a živých konverzácií s priateľmi, ktorí neustále prúdili dovnútra a von. A presne tak ho tiež spoznávame v prvej, slnečnej časti filmu.

Paivovci viedli začiatkom sedemdesiatych rokov relatívne spokojný život. Pred ťarchou silnejúcej vojenskej diktatúry utekali do súkromných radostí: kúpanie, večierky, hudba zo zámoria. A tiež veľa humoru a veľa lásky – staršej generácii Slovákov bude všeličo z toho povedomé. Jedného krásneho dňa roku 1971 ale do idyly vtrhnú ozbrojení muži, bývalého poslanca Rubensa odvlečú a Eunice, Rubensova manželka, ktorá sama nič nechápe, musí začať upokojovať všetkých päť vydesených detí. Čo ide popravde dosť ťažko, keď sa vám v dome usídlia zvieratá so samopalmi. Nakoniec k výsluchu odvlečú aj Eunice a až v mrazivom prostredí vojenského väzenia, kde strávi dvanásť dní vyplnených fyzickým i psychickým trýznením, sa ona aj my dozvedáme, čo sa vlastne stalo. Aj keď zďaleka nie všetko…

Práve prostredná časť príbehu, sledujúca premenu dôstojnej a starostlivej matky rodu na ženu, ktorú zrážajú na kolená, ale ona zakaždým vstane a ďalej húževnato bojuje o normálny život pre seba a deti, robí zo Sallesovho filmu zážitok hodný minimálne festivalových cien. Fernanda Torres hrá Eunice s neuveriteľným nasadením, a pritom striedmo – vo vnútri jej postava permanentne trpí, ale okolie to nesmie vidieť. Len čo zmyje väzenskú špinu v sprche, je z nej zase tá silná, odhodlaná, za všetkých okolností upravená zvládajúca Eunice, bezpečný prístav pre deti a rovný súper v akomkoľvek boji. Akoby neexistovalo nič, čo by sa nedalo vyriešiť. Dom, na ktorého prevádzku nemá, odchod pestúnky, zmrazené bankové konto, úrady, kde sa s ňou všetci odmietajú baviť – Eunice si so všetkým poradí. Jej zraniteľnosť tušíme len skrze krehké drobnosti, bezslovné okamihy, v ktorých akoby jej človek na chvíľu nazrel do duše... Následne sa zoberie, presťahuje celú domácnosť o päťsto kilometrov ďalej a na staré kolená vyštuduje práva, aby hájila potrebných a štát dohnala k zodpovednosti. Po dvadsiatich piatich rokoch tak vybojuje manželov úmrtný list – dôkaz, že sa stal jednou zo 434 obetí obludného režimu.

V poslednej tretine snímky skáče Salles v deji po desaťročiach a informácie kopí na úkor zážitku, ako celok tak Stále som tu pôsobí paradoxne o niečo neohrabanejšie ako akademikmi zavrhnuté Vlny. Konzistentný herecký výkon hlavnej protagonistky a emocionálna jazda, ktorej sme vystavení v hlavnej časti, však všetky dosiahnuté vavríny obháji. Navyše ako varovanie pred nebezpečenstvom s názvom diktatúra funguje Sallesov film bezchybne a univerzálne. Hoci vraj jeho príbeh nosil v hlave roky, politický vývoj (nielen) v jeho krajine mu dal úplne nový zmysel. Ako hovorí sám režisér: „Kvôli vláde Jaira Bolsonara to už nie je len film o vzdialenej minulosti, stalo sa z neho varovanie pred nebezpečenstvom nových foriem autoritárstva ohrozujúcich Brazíliu… A to nehovorím o zvyšku sveta.“

Stále som tu

Hodnotenie redakce