Filmová recenzia – Ako Honza z Lhoty ku sláve prišiel

Znie to ako rozprávka, ale je to dokument: režiséra Petra Větrovského natoľko zaujal osud historicky najlepšieho českého reprezentačného strelca Jana Kollera, že sa ho rozhodol spracovať do celovečerného portrétu.

Dobrou správou je, že zaujme aj tých z nás, kto nerozoznáme rohový kop od penalty, zlou, že film sám má na tom pramalú zásluhu. Vlastne by mohol slúžiť ako príklad, ako dokument nemá vyzerať.

Celé kúzlo Kollerovho príbehu tkvie v Kollerovi. Dvojmetrový kolohnát, pre nadmernú výšku sprvu podceňovaný, ťahá film výhradne silou svojej osobnosti. Fakt, že si aj napriek medzinárodnej sláve dokázal udržať skromnosť a nadhľad, zostať oným proklamovane obyčajným chalanom z Lhoty, robí z inak podpriemerného filmu tvar divácky priateľský. Film tak funguje všade tam, kde autor päťdesiatich piatich reprezentačných gólov osobne premieta a spomína: ako ho deň pred odletom do belgického Lokerenu opustila priateľka. Ako sa mu fanúšikovia Norimbergu vyhrážali smrťou. Ako rodil dcéry a prekonalo to všetky futbalové zážitky.

V jednotlivostiach je sila a keby režisér staval iba na nich, mal by divákovu priazeň vo vrecku. Nanešťastie sa o ňu usiluje cestami, ktoré ešte nikdy žiadnemu filmu nepomohli: chválospevnými príhovormi, gýčovito aranžovanými zábermi, nemiestne patetickým hudobným podkresom a strojenými sponzorskými etudami. Hoci sa pred kamerou prejde celý orloj futbalových osobností, až na výnimky nepovedia nič, čo by Kollerovu osobnosť poodkrylo alebo dovysvetlilo. „Skvelý hráč, a ešte lepší človek,“ zhodujú sa na jeho konto. A nie že by to nemysleli úprimne – len nejako nie je čím vyvažovať. Žiadne (po)chyby, žiadne zaváhanie, ako by bol ich „Honza“ z mramoru.

Trestuhodne potom chýba (pre žáner biografického dokumentu taká dôležitá) osobná rovina. Tú tvorcovia zredukovali v lepšom prípade na pár informácií bez kontextu (pôrod, rozvod, vynechaná kapitola manželstva), v horšom na aranžované scénky à la nákup v (sponzorskom) supermarkete či majstrovanie so (sponzorskou) farbou.

„Honzo už musíme ísť nakupovať...“ – „Áno, tak ja si to nechám zaschnúť a potom urobím ďalšiu vrstvu.“ Jeden by od veľkého športového príbehu čakal predsa len viac, než zostrih futbalových archívov „okorenený“ ochotníčením v mene productplacementu. Tým skôr, že má o čom rozprávať.

Previous Next

Jan Koller