Dráma, čo má grády

Môže existovať kultové divadelné predstavenie aj kultová filmová adaptácia? Máme pre vás dôkaz, že môže.

Dustin Hoffman exceloval v 80. rokoch na Broadwayi aj na plátnach kín. Ako Willy Loman, skrachovaný predajca, ktorý celý život veril, že úspech a sláva čakajú na každého niekde za rohom, musí začať čeliť nepríjemným životným pravdám o svojej rodine a podlamujúcemu sa zdraviu. Skvele natočený film ani po viac než 20 rokoch nestratil nič zo svojej naliehavosti, ani aktuálnosti. Veď každá rodina má svojich kostlivcov v skrini a každému sa občas zrúti svet pod ťarchou života.

Willymu Lomanovi sa všetko rozpadá pred očami, nielen v práci, ale hlavne doma. So ženou majú dvoch dospelých synov, ktorí svojim rodičom nerobia úplne radosť. Sú však ich starosti o ne a predovšetkým otcovské nároky oprávnené? Ak ste nikdy nepočuli o Willym Lomanovi v podaní Dustina Hoffmana, určite ho musíte vidieť – v jeho už tak skvelými rolami dosť nabitej kariére je to jedna z tých najlepších. Tragédia človeka, ktorý sa snaží o zachovanie aspoň nejakého zmysluplného miesta vo svete, pre ktorý sa však stáva čoraz viac nepoužiteľným, pôsobí miestami desivo, ale tiež dojemne. Nadčasové pravdy Arthura Millera, bez akéhokoľvek pátosu, hoci to tak asi vyznieva, sú v tejto adaptácii jeho hry dávkované a podávané tak akurát a Hoffmanov výkon je jednoducho dychberúci.

A ani postavy jeho synov, Biffa (John Malkovich) a Happyho (Stephen Lang), rozhodne nie sú plocho napísané, a už vôbec nie zahrané. Predovšetkým Biffova úloha je dosť náročná – na jednu stranu ho trápi, že ním otec vždy svojím spôsobom pohŕdal, na druhú stranu sa vždy snažil byť mužom ako on, paradoxne mužom, ktorý sa mu svojím spôsobom protivil. Skúste sa v tomto zmätku vyznať len ako ľudia, a potom si to skúste zahrať... Malkovich je proste excelentný.

Sympatické na filme je tiež to, že režisér Volker Schlöndorff ponecháva filmu divadelný charakter. Hlási sa tak k pôvodnej divadelnej predlohe, a to predovšetkým vizuálne zásluhou kameramana Michaela Ballhausa a napoly reálneho, napoly impresionistického dizajnu Tonyho Waltona. Schlöndorff všetko vysvetľuje: „Toto nie je skutočný dom, pretože ak máte prílišné množstvo reality, už nepotrebujete toľko slov; lenže toto je hra a tá by mala byť tvorená slovami... Všetko by malo byť ilúziou, s výnimkou emócií.“ Nie je preto náhoda, že Arthur Miller bol prítomný na natáčaní, a zabezpečil tak, že jeho slová zostali neporušené a nemuseli sa podriaďovať vizuálnym aspektom filmu.

Smrť obchodného cestujúceho sa miestami podobá skôr psychologickému hororu než broadwayskej dráme – sú tu chvíle, kedy máte pocit, že sa ocitáte vo filme ako od Polanského, keď sa Willy prepadá stále hlbšie do svojho vnútra, zatiaľ čo vonkajší svet ho len bez povšimnutia obchádza ako nejakého cudzinca. A to sú chvíle, ktoré sme niekedy zažili všetci...

Smrť obchodného cestujúceho

Hodnotenie FDB 77,8 % | Hodnotenie redakce