Čo robíme v temnotách: Stmievanie na lepšie časy

Upíri sú zábavní a vo svetle určite neiskria. Ak tomu ani po niekoľkých posledných rokoch neveríte, presvedčí vás o tom novozélandská paródia na dokument Čo robíme v temnotách. Pohľad na život (a smrť?) niekoľkých členov „krv sajúcej“ menšiny v tieňoch wellingtonského predmestia je iný ako by sa dalo od filmu o upíroch očakávať. Predovšetkým je to ale veľká zábava. 

 

Taika Waititi a Jemaine Clement dostali prvýkrát nápad na niečo také už kedysi dávno v roku 2005. „Hovorili sme si, 

že teraz je na to tá pravá chvíľa,“ spomína Waititi, ktorý s Clementom známym už predtým spolupracoval na humornom seriáli Flight of the Conchords alebo komédii Orol kontra žralok. „A potom, o sedem rokov neskôr, sme to konečne dorazili.“

 

Na čele vampírskeho štvorlístka je Viago, 379 rokov starý sveták, ktorý od ostatných vyžaduje, aby pred zahryznutím obete rozložili dookola noviny alebo aspoň nejaké utierky. Ostatní traja sa zhodnú len v jednom, že sa s Viagom nezhodnú. Vladislav má 

862 rokov a disponuje uhrančivosťou grófa Draculu, Deacon, ktorý má 183 rokov, je „najmladší“ a „najmodernejší“ a v dosť podozrivej pivnici si nažíva 8 000 rokov starý Petyr s imagom z Nosferatu.

 

Kým Waititi si zahral Viaga, Clement sa osobne ujal Vladislava. Zárodkom ich show Čo robíme v temnotách sa stal krátky film s podtitulom Interview s pár upírmi. V roku 2005 mal len troch hrdinov. „Vtedy nás napadlo: Upíri? To je ako zo 70. rokov!“ spomína Clement. „Potom nám po nejakej dobe došlo, že upíri sú zase v móde. A ešte neskôr, že sú hit! Než sme sa nakoniec dokopali k nášmu filmu, každý, komu sme povedali, čo točíme, už zase prevracal oči.“

 

Čo robíme v temnotách je Waititiho a Clementov čisto osobný projekt. Čiastočne ho financovali z peňazí, ktoré zarobili natáčaním reklám a v iných „cudzích“ filmoch. Pomoci sa dočkali aj od spolu-Novozélanďana režiséra Petra Jacksona, ktorý okrem iného poskytol druhý štáb, ktorý inak pracoval na Hobitovi. „Neviem, ako to povedať, neboli sme parazitmi, ale niečo, čo sa zviezlo na Hobitovom chrbte,“ hovorí Clement. „Ako delfín, ktorý pláva za loďou.“ Vďaka tomu sme sa nikomu nezodpovedali a o všetkom sme si mohli rozhodovať sami.

 

„Moje filmy sú vždy o niekom, kto sa snaží byť cool alebo aspoň hrať podľa pravidiel, ale nedarí sa mu to,“ vysvetľuje Waititi. „Keď sme točili Čo robíme v temnotách, došlo mi, že upíri predstavujú kohokoľvek, kto má problémy zapadnúť, zvlášť pokiaľ ide o prostredie na Novom Zélande. Imigrantov, homosexuálov, gotikov. Akúkoľvek subkultúru, ktorá sa musí vyrovnať s nadvládou mačo kultúry grilovania, ktorá momentálne vládne celej krajine. Upíri predstavujú každého, kto momentálne žije na okraji Wellingtonu.“ 

 

Upíri nie sú jedinou „subkultúrou“ filmu. V temnotách sa dokonca mihne aj nejaký ten  zombie. Nakoniec to však boli vlkolaci, ktorí si pre seba uhryzli veľký kus. Vlkolaci, ktorí sa snažia udržať si kontrolu nad svojvoľným premieňaním sa – aj používaním nadávok. Vzhľadom na veľký ohlas na Čo sa deje v temnotách sa ponúka myšlienka na pokračovanie. Bude?

 

„Radi by sme nadviazali krátkym filmom o vlkolakoch s názvom Čo robíme v mesačnom svite. Ukázali by sme, ako ich manželky v noci dávajú na reťaz. Kvôli tým zvláštnym príležitostiam, chápete,“ usmieva sa Waititi. „Už sme sa bavili o všetkých možných podobách pokračovania. Keď sme boli v Transylvánii, ľudia nám navrhovali transylvánske pokračovanie, v ktorom sa upíri vrátia domov,“ priznáva Clement. „Vladislava a Viaga sme možno nevideli naposledy.“