Bedári v novom kabátiku

Film s Hughom Jackmanom ste videli, muzikál naživo možno tiež, aj knihu čítal kdekto. Príbeh Bedárov bol spracovaný aj skôr, a to v rôznych prevedeniach, od toho posledného však už uplynulo pár rokov, takže je tu zatiaľ najmodernejšie poňatie – priamo od Francúzov a také dobré, že si v roku 2019 vyslúžilo nomináciu na Oscara za najlepší zahraničný film.

Keď hovoríme o modernom poňatí, nemáme na mysli princeznú a Bajaju zasadených do moderného prostredia, ako to občas býva zvykom pri renovácii starých rozprávok. Režisér Ly si tu vybral príbeh inšpirovaný parížskymi vzburami v roku 2005, v ktorom je paralela medzi Hugovými Bedármi a súčasnosťou síce vlastne náhodná, ale úplne presná.

O čom to teda…

O policajnom násilí. Tak by sa to dalo krátko zhrnúť. Film sa odohráva tesne po majstrovstvách sveta vo futbale a rozpráva o policajtoch, ktorí v boji proti zločinu medzi africkými a arabskými prisťahovalcami a ich deťmi používajú viac násilia, než sa tvorcom filmu zdá adekvátne. Okrem podobnosti naratívu, ktorá je naporúdzi, sa príbeh odohráva na rovnakom mieste, ako ten pôvodný – teda v Montfermeil, na periférii Paríža.

Páčilo sa?

Film bol prijatý všelijako. Na jednej strane tu boli tí, ktorí ho vnímali čisto po filmovej stránke a tým sa páčil. Ide o klasickú „ghetto story“, kde je hranica medzi dobrom a zlom, medzi tým, koľko násilia dáva zmysel a koľko už nie, pomerne tenká. S nepokojnou kamerou a nefilmovým vzhľadom potom v celku pôsobí trochu ako dokument, čo vám pomôže vžiť sa do deja viac, ako keby to bolo uhladene pekné. V druhom tábore kritikov stál zástup tých, ktorí film vnímali aj z hľadiska posolstva. K arabským a africkým prisťahovalcom nechovajú príliš sympatií a film, ktorý o niečom takom informuje, sa im nepáčil.

Bude sa to páčiť vám?

To záleží, kde stojíte. Tak ako tak, sa film nedá než odporučiť, pretože predstavuje unikátny kultúrny zážitok. Ide o režisérsky debut muža, od ktorého toho pravdepodobne uvidíme ešte veľa, jeho Bedári totiž v roku svojho vydania urobili veľa vĺn ako na festivaloch, tak aj mimo nich.

Film je vo francúzštine, ani jedného herca ste pred tým pravdepodobne nikde nevideli a je natočený človekom, ktorý celovečerák režíroval prvýkrát. Takže sa pripravte na škálu nových chutí. Síce vás nečaká Matt Damon ani Brad Pitt, na druhú stranu aspoň budete môcť film vnímať čisto pre jeho fascinujúci dej.

Na filme je pekné, že aj keď režisér vyrastal v prostredí, o ktorom točí, zostáva relatívne nestranný. Bolo by jednoduché sa dramaticky prikloniť na stranu prisťahovalcov, či na stranu polície, tým by sa však tvorca prihlásil k tomu, či druhému táboru, a stratil by drahocenný nadhľad. Tu ako tí z publika, ktorí podporujú prisťahovalcov, tak tí, ktorí by ich radšej videli späť v ich vlasti, nachádzajú dosť argumentov pre aj proti na to, aby im film nevadil. A to vypovedá o obdivuhodnej vyrovnanosti scenára. Dokázať niečo také v takto polarizujúcej téme totiž nie je žiadne pierko.

Ladj Ly

Filmár, ktorého téma nepokojov medzi prisťahovalcami a miestnymi pálila odjakživa a venoval jej pozornosť ako v krátkych filmoch, tak aj v dokumentoch. O autentickosť sa nemusíte báť, Ly bol v roku 2011 odsúdený na niekoľko rokov za únos, takže ak točí o gangstroch, vie, o čom hovorí.

Bedári

Hodnotenie redakce