Česká ponovembrová filmová ikona – Jan Hřebejk – bol doteraz neoddeliteľne spájaný so strieborným plátnom a svojím parťákom zo školy – Petrom Jarchovským. Teraz už je to inak. Na obrazovky mieri trinásťdielny seriál z dielne HBO Až po uši.
Rozhovor s režisérom drzého romantického seriálu Janom Hřebejkom
Ako ste pristupovali k realizácii?
Keď som ponuku od HBO Europe dostal, napadli ma tri zásadné kľúče. Povedal som si, že seriál by sa mal odohrávať v exteriéroch okolo Vltavy. Hneď od začiatku som si prial, aby hudbu skomponovala Vladivojna La Chia. Myslím, že sa jej moc podarila a že tvorí dôležitú súčasť rozprávania. Vznikala priebežne s natáčaním a rad scén sa ňou inšpiroval pri strihu. A za tretie som sa rozhodol posunúť romantický duch predlohy smerom k väčšej komediálnej nadsádzke.
Začnime lokáciami. Ako ste ich vyberali?
Nakreslil som si jednoduchú schému Vltavy a štyroch mostov v centre – Palackého, Jiráskovho, Légií a Mánesovho. Okolo toho náčrtku som namaľoval elipsu, ktorá určila budúce miesta natáčania. Požiadal som produkciu, kameramana Asena Šopova a architekta Milana Býčka, aby sa môjmu zámeru prispôsobili. Vznikli z toho aj drobné úpravy v scenári. Jakub mal napríklad pôvodne iba požičovňu bicyklov, kým v natočenom príbehu má požičovňu bicyklov a lodičiek.
Prečo ste zvolili práve tieto miesta?
Pretože ponúkajú unikátne pohľady na Prahu, ktoré posilňujú romantický duch rozprávania. Praha z rieky vyzerá úplne inak ako z ulíc plných áut a električiek. Niektoré nábrežia – napríklad Smetanovo – sú odtiaľ vidieť najlepšie, pretože z protiľahlého brehu už je to moc ďaleko. Vltava má tiež odlišný pohyb, než cítime v hektickom pouličnom ruchu. Páčia sa mi aj vltavské náplavky, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi prázdne, zatiaľ čo dnes sú plné ľudí. Myslím si, že mosty, nábrežia a ostrovy sú unikátnymi znakmi Prahy. A nie sú také sprofanované ako napríklad Hradčany.
Zmienil ste komediálnu štylizáciu. V prípade ktorých postáv sa prejavuje najviac?
Niektoré postavy boli napísané nesmierne vďačne, zatiaľ čo iné mi pripadali trochu matné. Čo nie je vina českých scenáristiek, bolo to tak už v izraelskom origináli. Paradoxne to platilo hlavne o ústrednom páre – Šárke a Jakubovi. S Aňou Geislerovu, ktorá je o niečo staršia než protagonistka originálu, sme preto usilovali o to, aby jej postava pôsobila viac sebaironicky. A tiež o to, aby sa v Šárkinom konaní odrážal fakt, že už v nej tikajú biologické hodiny. Chcel som ju urobiť aktívnejšou než v origináli, kde
sa tej mladej baby všetko dotýka a kvôli všetkému hneď plače. Niektoré dialógy medzi Šárkou a Jakubom sme preto improvizovali, aby sa zdôraznil ich humor. V prípade iného páru, Emy a Karla, sme ťažili hlavne z komiky situačnej. Tú sme občas štylizovali až ako crazy.
Hovoríte o dvojici, ktorú hrajú Radek Holub a Anna Polívková. Prečo ste ich obsadili?
Radka si pamätám z jeho divadelných rolí dvoch najväčších romantických hrdinov všetkých čias: Cyrana a Romea. Oboch zahral výborne a mňa preto lákalo urobiť z figúry trochu ťažkopádneho ajťáka romantického milovníka. Anna Polívková je jednak znamenitá herečka a navyše má ten dar, že môže raz vyzerať strašne a inokedy prekrásne. Čo jej postava vyžadovala. Navyše som vedel, že obaja majú mimoriadne klaunské vlohy a spoľahlivo zahrajú groteskné scény, o ktorých bola reč.
Konfliktný manželský pár stvárnili Hynek Čermák a Jitka Čvančarová. Ako sa Vám spolupracovalo s nimi?
Hynka som obsadil do takzvanej protiúlohy. V mojom filme Nevinnosť hral chlapa zakomplexovaného a citovo zraneného. Napadlo ma zveriť mu figúru úplne opačnú – samoľúbeho sukničkára, ktorý svoju rodinu síce zahŕňa luxusom, myslí však hlavne na vlastnú zábavu. A podľa môjho názoru ju vystihol bezchybne. Jitku, ktorej úloha dermatologičky Zuzany bola možno napísaná najlepšie zo všetkých, som pred nakrúcaním vôbec nepoznal. Nadchla ma svojím prístupom k práci. Nič pre ňu nebol problém, do všetkého išla naplno. Nemyslím len tie lesbické erotické scény, ktoré má Zuzana s Lindou, ale aj niektoré jej hádky s manželom. Hrala ich tak na doraz, že občas boli až moc boľavé. A my sme ich museli trochu zjemňovať, aby nevybočovali z žánru.
Starnúcu herečku Carmen zosobnila Jana Švandová. Nebránila sa svojej štylizácii do podoby zatrpknutej alkoholičky?
Vôbec nie, naopak ju to moc bavilo. Možno preto, že v civile jej to stále veľmi pristane. Hrať deväťdesiat percent scén v zdevastovanej podobe nie je pre dámu jej veku vôbec samozrejmé. A o to viac si ju vážim. Navyše dobre zafungovala chémia medzi Janou a Aňou v úlohe jej dcéry. Nešlo o žiadny súboj, čo by sa v prípade takých kvalitných herečiek pokojne mohlo stať, ale o ústretovú súhru. A Aňa je taká profesionálka, že Jane väčšinou len prihrávala. Čo bolo v poriadku, pretože Šárkina afektovaná matka má byť v tých scénach dominantná.
A čo ďalší protagonisti?
Pracoval som aj s menej známymi hercami – s režisérom Jiřím Havelkom a so slovenskou herečkou Janou Kolesárovou, ktorá žije v USA. V prípade Jiřího obdivujem jeho schopnosť improvizácie a konverzačného humoru. Jana ma nadchla svojou ochotou riskovať. V postave lesbickej masérky Lindy preto našla rad nečakaných polôh. Lenka Krobotová v úlohe Markéty obdivuhodne zvládla zahrať postavu odpudivú a zároveň zábavnú.
Vyskytujú sa v seriáli nejaké zaujímavé interiéry?
Niekoľko rôznych prostredí sme natočili v holešovickom kultúrnom centre La Fabrika. Odohráva sa tam vernisáž fotiek Jakubovej mŕtvej sestry, v tamojšom bare flámujú Zuzana s Emou a v záverečnom diele tam prebieha natáčanie reklamy. Využiť jeden objekt na niekoľko rôznych spôsobov ma baví a navyše to znižuje náklady. Atraktívne sú myslím tiež obe prostredia späté s vinárom Jiřím, ktorého hrá Jaromír Hanzlík. Jeho podnik sme natočili vo vinárstve Sonberk pri Mikulove, čo je možno najmodernejší objekt tohto typu u nás. A pre jeho pražský byt sme prispôsobili ateliér vo veži na Malostranskom námestí, ktorý patril režisérovi Zdeňkovi Podskalskému a ktorý dnes používa jeho syn.
Čím sa Váš seriál líši od štandardných romantických seriálov?
Ja sa na ne moc nepozerám, preto si to netrúfam posudzovať. Ale snáď vo väčšej miere nadsádzky aj autenticity. Možno tiež v presnejších, vtipnejších a úspornejších dialógoch. Každopádne sme sa snažili, aby v nich bolo čo najmenej vaty. Ale či sa nám to podarilo, to už musia posúdiť diváci.