Po koľajniciach dvojhlavého orla: Tepny strednej Európy

V časoch Rakúska-Uhorska bola železnica chrbticou všetkej dopravy. Prepravovala sa po nej väčšina pošty aj tovaru. Továrne sa stavali tam, kde viedla železnica, takže mestá a regióny bojovali o to, aby boli pripojené na železničnú sieť a mohli profitovať z rozbiehajúcej sa industrializácie. Vlaky vozili aj turistov, často do miest, ktoré boli dovtedy len ťažko prístupné.

 

Najprominentnejším rekreantom bolo jeho apoštolské veličenstvo cisár a kráľ, ktorý sa každé leto aj s celým dvorom vybral do svojej rezidencie v Bad Ischl na pomedzí Horného Rakúska a Salzburska. Vlakom za ním dochádzali na porady ministri a vysokí úradníci, ale aj viedenské či pražské honorácie, aby sa hriali prítomnosťou mocnára. Z Prahy bol vypravovaný dokonca špeciálny vlak podobne, ako dnes do Chorvátska.

 

Vlakom do Viedne prichádzali štátne návštevy, napríklad cisár Viliam II v roku 1908, aby Františkovi Jozefovi zablahoželal k šesťdesiatim rokom na tróne. Cisársko-kráľovská rodina sa vozila v nákladne vybavených vagónoch zo smíchovskej fabriky Ringhoffer. Pod zamatom, hodvábom a zlatom vykladaným drevom sa skrývala najmodernejšia technika doby. „Do cieľa sa človek teší len preto, že si užije cestu,“ zapísala si cisárovná Alžbeta do svojho denníka.

 

Habsburská ríša nepatrila vždy k najprogresívnejším krajinám Európy. Na poli železničnej dopravy však dlho udávala smer celému svetu, a to už od čias v roku 1832 sprevádzkovanej konskej železnice České Budějovice-Linz-Gmunden. Len o šesť rokov neskôr bola otvorená prvá časť Severnej železnice cisára Ferdinanda, druhej najstaršej železnice na kontinente. Jej úsek Viedeň-Brno je dnes súčasťou jednej z najdôležitejších železničných trás Európy.

 

Rozvoj železnice u nás brzdil nedostatok peňazí v štátnej kase a neustále zmeny jej financovania, ktoré striedavo zabezpečovali súkromní investori a štát. Napriek tomu vzniklo na území monarchie niekoľko ambicióznych projektov, napríklad v roku 1857 prvá vysokohorská železnica na svete. Trasa z Viedne do Terstu cez Semmeringský priesmyk platila za technický zázrak svojej doby.