Fotografovanie žralokov na Fidži: Viac než len čeľuste

V o všeobecnom povedomí platia za krvilačné monštrá s papuľou plnou špicatých zubov a mozgom s veľkosťou hrášku, ktoré najradšej lovia pri pláži plnej dovolenkárov. Nálepku ľudožrútov si však žraloky vyslúžili neprávom.

 

Človek je totiž pre žraloka veľmi nevďačná korisť. Veľké druhy, ktoré by sme mohli zaujímať, totiž na lov vynaložia nemalú energiu. Avšak v porovnaní s tuleňom alebo delfínom, ktorých termoregulácia je postavená na obrovských rezervách tuku, väčšina z nás žralokovi nemá veľmi čo ponúknuť. Ak teda dôjde k nechcenému kontaktu, ide zo strany žraloka buď o zámenu, alebo také skúšobné hryznutie. Potetovaný surfer mu síce nezachutí, skončí ale s odtrhnutou končatinou.

 

Prevažná väčšina druhov tejto viac než 400 miliónov rokov starej paryby sa však živí oveľa menšími tvormi, než sú ľudia: od rýb a bezstavovcov po tých najmenších obyvateľov mora, planktón. Počet ľudí zabitých žralokmi sa preto stabilne pohybuje v jednotkách ročne, a to napriek tomu, že sa nás vo svetových moriach kúpe a športuje čoraz viac. Naproti tomu človek každý rok zabije až štvrť miliardy žralokov.

 

V Japonsku či Austrálii sa totiž niektoré druhy bežne jedia, a to napriek tomu, že sa vo vrcholných predátoroch koncentruje hrozivé znečistenie morí, najmä ortuť. Žraloky však umierajú aj zachytené do sietí obrovských rybárskych lodí či pre údajné liečivé účinky ich plutiev. Tie sa v niektorých ázijských krajinách predávajú za viac ako tisíc korún za deko.

 

Niet sa teda čomu diviť, že stavy žraločej populácie po celom svete znepokojivo klesajú. Živorodé žraloky navyše pohlavne dospievajú až po niekoľkých rokoch a v porovnaní s komerčne lovenými rybami vyvedú relatívne málo potomkov. Morské ekosystémy ich však potrebujú ako regulátory počtu a zdravia ich koristi. Patria medzi ne aj ryby, ktoré vo veľkom lovia ľudia.